Hra osudu 22. kapitola

31. prosince 2009 v 22:00
Hra osudu
22. kapitola


Edward

"Bože je nádherná!" zakňučal Caius a malá sa pomrvila. No ďalej spinkala. Bola krásna a ja jej ocko. Hrdo som sa pýšil pred strýkami.
"Pššt. Prebudíme ju."
"Podarila sa ti, Edward." Zašepkala Jane a uličnícky sa na mňa usmiala.
"Dik, Jane." Drcol som do nej. upravil som saténové záhyby na zavinovačke a jedným prstom som maličké bábätko pohladkal. Zachvelo sa pod mojim studeným dotykom. Usmial som sa. Caius prišiel ku mne. Nedočkavo sa natiahol. Opatrne aby som ten krehký poklad nepoškodil, som mu bábätko podal. Vo dverách sa objavil Markus.
"aj ja chcem." Zavrčal a podišiel k Caiusovi. Za ním cupitala Athenodora. Zasmial som sa. Jane sa na mňa pozrela. Zakýval som hlavou.
"Môžem Vám ju tu nechať, že?"
"Samozrejme, ja som ju ešte nemala!"
"Dobre, teta, ja idem za Bellou."
"Choď, choď, drahý, Bella ťa potrebuje."

Bella

Moje viečka boli opäť ťažké. Nechcelo sa mi. Bola som až moc lenivá? Nie asi až moc unavená. No nakoniec sa mi to podarilo. A hneď ako som otvorila oči sa rozrazili dvere a v nich stal môj boh. Bol ešte neuveriteľnejší. Dokonalejší. Jeho pokožky dostala ešte bledší odtieň a to som si myslela, že to nie je možné. Jeho tvár mala ešte ostrejšie rysy. Pery boli bledšie no krajšie. Kde som doteraz žila? Alebo sa zmenil on? Alebo ja? On, určite. Hned ako som videla tie jeho vetrom rozviate vlasy bronzové vlasy. Moje dieťatko.
"Kde je?" plietol sa mi jazyk. On sa pousmial. Podišiel ku mne. Pobozkal ma na vysušené pery.
"aj ja ťa rád vidím, drahá." Povedal.
"Je s Caiusom."
"Bojím, sa Edward." Zašepkala som. Chytil moje ruky do tých svojich a jemne mi ich stisol. No jemne možno pre neho. Mňa to bolelo. Musela som syknúť. Okamžite ma pustil.
"Prepáč, mi to láska. Nechcela som."
"Bella, prečo sa ospravedlňuješ! To je moja vina!"
"nie, je Edward. Len si to trošku neodhadol, aj Emmettovi sa to často stáva." Násilím som sa usmiala. Ale zabralo to. Sadol si ku mne a opäť ma poláskal po líci. Ale už iba jemne, nežne.
"Smiem ju vidieť?"
"Cítiš sa na to?"
"Samozrejme, že sa na to cítim!" zamrmlala som. Usmial sa na mňa a odišiel. Dostala som strach čo ak...
Ale nie, po dvoch minútach už bol späť. Teraz však batôžtek niesol v bielej saténovej zavinovačke a nič netrčalo. Podišiel opäť úplne ku mne a ja som spravila kolísku. Moja dolná polovica tela ma bolela. Vážne ma neprešiel autobus? Opäť som začala plakať pri pohľade na moju dcérku. Spokojne spinkala.
"Carlisle hovoril, že by si ju mohla skúsiť nakojiť. Nie je polovičný upír. Je asi len štvrtinový, ale je nádherná." Zamrmlal.
"Po tebe, drahý."
"ale kdeže! Má očká po mamičke." Zasmial sa a pozrel sa na mňa. Vpíjal sa mi do očí. Po chvíli, ktorá na môj vkus trvala krátko, odvrátil pohľad.
"Ďakujem Bella za Dediča. Teraz si voľná."
"Čože?"
"Splnila si podmienku, nemôžem ťa nútiť tu ostať."
"Ale ja tu chcem ostať, ty ma nechceš?"
"Bella, si mladá, nádherná, môžeš študovať a žiť svoj život, tu nejde o tom, že by som ťa nechcel, vo dne v noci po tebe túžim, ale tu ide o teba. Milujem Vás obe najviac na svete."
"Ostanem tu, Edward."
"Vážne?" pozrel na mňa s pohľadom raneného šteňaťa. Ale s nádejou v očiach.
"A čo si si myslel, hlupáčik, že by som ťa nechala, Violet? Nie, nezabúdaj si len môj." Zamrmlala som a chcela som sa natiahnuť a pobozkať, no pálčivá bolesť v oblasti dolnej časti tela, začala protestovať.
"Au."
"Lež, Bella. Niečo pre teba mám." Povedal a uličnícky sa mu zablyslo v očiach.
"Žiadne zámky, hrady a iné veci." Protestovala som. No do vnútra došiel nejaký upír.
"Nech sa páči, pane." Povedal, úctivo sa uklonil a podal nejakú krabičku Edwardovi. Pozrel sa na mňa.
"Želám vám skoré uzdravenie, paní moja."
"Ď-ďakujem." Zamrmlala som do prázdnej izby. Edward zakašľal. Zdvihla som obočie.
"Vieš, u nás vo Volterre je zvykom dať manželke alebo svojej milovanej, pri narodení potomka nejaká dar. Je to síce z 18. storočia a vlastne z celého stredoveku, ale milujem príležitosti ti niečo darovať. Takže to je pre teba." Podal mi saténovú krabičku. Zamrkala som.
"Edward." Zaskučala som. Až sa malá pomrvila.
"Ukáž." Natiahol sa po malú. Opatrne som mu ju podala. Potom som sa natiahla po krabičku. Otvorila ju a z vydýchnutím som sa pozrela dovnútra...
Bol tam nádherný, veľký kameň. Diamant. V striebornej retiazke. Bol obrúsený do množstva plôšok.
"Hovorí sa, že je prekliaty, ale neverím tomu. Máme ho v rodine už celé storočie a nič sa nestalo. Teda iba Ľudovíta a Antoniettu v ňom popravili. Ale neber si z toho nič. Je to len povera. Nikdy ho nemali ani na sebe. Nieto v ich blízkosti. V našej rodine by mal byť 500 rokov. Ak hovorí otec pravdu. Mala ho aj Elizabeth." Posledné slová iba zašepkal. Obracala som ho v rukách. Bol nádherný a veľký. Dokonalý. A tmavo-modrý.
"Ďakujem, Bella."
"A aké meno jej máme dať, to Elizabeth nepredpísal?!" zavrčala som sarkasticky. Pozrela som sa naštvane na Edwarda. Ublížene na mňa pozeral.
"Prepáč, Edward, aj nechcela som."
"To nič, Bella, nie ale meno nechám na teba."
"Tak sa bude volať po mojej prababke." Moja prababka mala nádherné meno. Dokonalé. A veľmi nezvyčajné...



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama