What happened? 30. kapitola

26. ledna 2010 v 20:05 | Gaudi |  What happened?
Vážení a milí, 30. kapitola je tu! Kde je šampáňo? Má niekto? Nie? škoda :D Ale, dobre dobre baby, už sa nebudem toľko podceňovať... ale aj tak to nie je bohvie čo :D..ale je to dlhé! :) Tá dĺžka ma celkom prekvapila...včera som si myslela že to stihnem dokončiť, no zaneprázdnená kecaním a chatovaním ([četovaním], aby ste si nemysleli, že som bola na horách na chate...:D) som to nestíhala, ale myslela som si, že už mám 3/4 napísané a hop, dnes som napísala skoro raz toľko... ale zas nie je toho až tak veľa, aj tak sa mi tam zase nepodarilo vopchať to čo som mala pôvodne v pláne, no ten koniec sa mi celkom páči :D..čo vám? Nechápem, ako dokážem priebeh hodiny - dvoch rozpísať na 1600 slov :D Pšt. OK, končím s kecmi. V tejto kapitole padnú celkom dôležité slová! :D Tak dúúúfam, že sa vám to bude aspoň trošku páčiť. A pre tých, čo bude, mám úlohu. Komenty! Ak sa vám to čo i len trošíčku páči, hoďte tam aspoň smajla...ale samozrejme čakám aj kritiku!!!

Toť vše! Adios!





What happened?



30.kapitola

Bella:

"Mám." Prikývla som. Moja kladná reakcia mu na tvári vyvolala miernu radosť. Ale o čom so mnou môže chcieť hovoriť? Mám sa báť?
"Tak, čo keby sme išli niekam, kde budeme mať súkromie...žiadne upírie uši v dohľade? Teda, pokiaľ sa nebojíš byť so mnou na chvíľ osamote." Posledné slová akoby len zašepkal a zatváril sa pri nich smutne. Ako by som sa s ním mohla báť? Keď som s ním, nedokážem sa báť ničoho. No vlastne jedna vec by tu predsa len bola...
"V žiadnom prípade..." odpovedala som mu, a na jeho tvári som zahliadla zdesenie, bolesť. Musela som to uviesť na pravú mieru.
"...sa ťa nemôžem báť. To sa nedá." Dokončila som a pri tom som sa naňho s úsmevom pozrela. Viditeľne sa mu uľavilo. To sa toho tak bál?
Viac som to už nekomentovala a vybrala som sa k jeho autu. On ma takmer upíriou rýchlosťou predbehol a otváral mi dvere na strane spolujazdca. Poslušne som nasadla a on dvere zľahka zabuchol. Hneď na to si sadal z druhej strany za volant. Zrejme sa v okolí už nenachádzali žiadny žiaci a tak mohol používať všetky svoje upírie danosti. Naštartoval a za pár sekúnd sme opúšťali školské parkovisko. Edward opäť nedodržiaval žiadne predpisy a po ceste si to valil najmenej 150 km/h. Tipovala som. Nemala som odvahu sa na tachometer ani pozrieť. Ale nebála som sa. Dôverovala som mu. Zakrátko odbočil na akúsi lesnú cestu, no nebola to tá, čo by viedla k ich domu. Prekvapene som sa naňho pozrela. On môj pohľad vycítil, a tak mi odpovedal.
"No vravel som ´žiadne upírie uši v dohľade´ Tak by som predsa nešiel rovno do upírieho domu..." a zľahka sa zasmial. To mi je jasné. Ale stále som nepochopila kam to vlastne ideme.
"Rozmýšľal som, kde by sme mali pokoj od všetkých a napadlo mi len jedno miesto. Miesto, kam veľmi rád chodím, chcel som ti ho ukázať." Fíha. Ale? To sa so mnou chce trepať niekam naprieč lesom? To ma tak málo pozná? Nepozná moju nešikovné je? Môj zhrozený pohľad ho zrejme pobavil.
Za chvíľku zaparkoval na kraji lesa. Vystúpila a to isté som spravila aj ja.
S hrôzou v očiach som sa pozrela na hustý les predo mnou.
"Nemaj obavy, nedovolím, aby sa ti niečo stalo. Mám rýchle reflexy," dopovedal ešte a žmurkol na mňa. Naozaj žmurkol? Jeho nálada bola čoraz lepšia a lepšia.
Prikývla som ako súhlas, že mu verím a čakala som ktorým smerom sa vyberie. Zamieril priamo medzi tie zelené výrastky, čo si hovoria rastliny. Snažil sa odstraňovať všetky prekážky, ktoré by mi mohli zavadzať v ceste, na aj tak som pár krát zakopla. To by som ani nebola ja, keby sa mi nič nestalo. No našťastie sa to obišlo bez vážnejších poranení. Odniesli to len moje ruky s jemnými odreninami. Našťastie nič nekrvácalo. Edward nad tým všetkým len krútil hlavou. Nechápal ako môže byť niekto taký nešikovný, aj pri všetkej jeho snahe.
"Dúfam, že to miesto stojí za to." Konštatovala som sa vyčerpane.
"No po pravde, je krajšie, keď svieti slnko." Odpovedal, no v jeho hlase už nebolo cítiť toľko radosti. Ani sa mu nečudujem, aj mne už moja nešikovnosť začínala liezť na nervy.
"Ale neboj sa, o chvíľu sme tam." Snažil sa znieť optimisticky.

"Už?" opýtala som sa snáď po stý krát. On sa len znova zasmial. Tak ono je mu tu niečo smiešne?
"Bella, odkedy si sa ma to pýtala prvý krát sme prešli ani nie 50 metrov." No, tiež pravda... zatvárila som sa ako ja nič ja muzikant, čo ho zase pobavilo.
"Som ti k smiechu?" opýtala som sa urazene.
"Ty? Nikdy v živote." Povedal vážne, no hneď na to sa rozosmial. A ja s ním. Bolo také krásne počuť jeho smiech.

Zrazu stíchol.
"Už sme tu." Prehlásil s vážnou tvárou. Zodvihla som hlavu a pozrela som sa pred seba a ostala som zarazene stáť. To čo som zbadala, mi vyrazilo dych. Predo mnou sa črtala menšia lúčka oválneho takmer pravidelného tvaru. Celé to bolo obkľúčené hustým lesným porastom, a aj keď už dávno nebola jar, na lúke ostali ešte aké také kvietky. Bola to nádhera.

Edward urobil krok dopredu a hneď na to sa ocitol v strede lúky. Nasledovala som ho. V blízkosti lúky som počula zurčať vodu. Zrejme tu bol niekde potôčik, ktorý však nebolo vidno. Zatiaľ čo ja som sa omámene obzerala okolo seba, Edward sa posadil do suchej trávy. Pozrela som na neho a omámene som vydýchla len: "Krása." On sa tomu pousmial a dlaňou ruky poklepkal po zemi vedľa seba. Sadla som si na určené miesto a čakala čo príde. Ostalo ticho. Užívala som si tú nádheru vôkol seba. Bolo tu krásne, aj keď bolo pod mrakom. No aj tak som túžila po slnku. Chcela som vidieť Edwarda na slnku. Bola som neskutočne zvedavá, čo to s ním robí, keď už som vedela, že mu nijako neublíži.

To pokojné ticho prerušil až môj hlboký nádych.
"Tak.." začala som. Predsa som sa s ním chcela aj ja pozhovárať.
"Tak..." povedal Edward v tej istej chvíli. Obaja sme sa tomu museli pousmiať. Som zvedavá, ako dlho nám tá dobrá nálada vydrží.
"No, chcel som s tebou hovoriť, ale môžeš začať, ak chceš. Dámy majú prednosť." Gentleman, ako vždy. Usmial sa, no ako som tušila, jeho úsmev už nebol taký úprimný.
"Dnes si dovolím túto moju prednosť nevyužiť." Povedala som spôsobom, aby som sa aspoň trochu priblížila jeho gentlemanskej duši. No chcela som vedieť, čo má on na srdci. Podľa toho sa potom zariadim.

Moje uši zaregistrovali ďalší hlboký nádych, no tentoraz nevychádzal z mojich pľúc. Edward sa zhlboka nadýchol, ak keď to nepotreboval. A potom spustil.
"Vieš, Bella. Chcel som s tebou hovoriť už dávno, no akosi som doteraz nenabral odvahu. Nebyť Alice, ktorá ma k tomu doslova dokopala, neviem, či by som bol toho stále schopný." začal a mne pomaly začalo sťahovať žalúdok.
"Bál som sa toho, lebo to, čo ti teraz poviem, zrejme zmení mnoho vecí." Pokračoval.
"Nechcel... nechcel by som, aby sa náš doterajší vzťah zmenil, hlavne nie k horšiemu. To by som asi neuniesol. No uvedomujem si skutočnosť, že nie som človek. Nie som to čo si ty, alebo hocikto iný napríklad v škole. Som monštrum ktoré..." Takto o sebe nebude rozprávať.
"Ale Edward..." chcela som ho prerušiť, no z jeho pohľadu som vycítila, že chce pokračovať.
"..ktoré je schopné zabíjať. Nie len zvieratá ale aj ľudí. Jediným pohybom by som ti mohol ublížiť. Naše telá sú tvrdé ako skala. Studené ako ľad. Nežijúce. Zamrznuté v dobe, kedy sme boli premenený. No aj my máme niečo čo stále žije. Aj keď to navonok nevidno, ani nepočuť. Predsa je tu a stále cíti. A to moje sa ide v poslednej dobe zblázniť. Vlastne sa to deje už dlhšie. V mojom srdci je toľko pocitov. Taká zmes, ktorej som dlhú dobu nerozumel. No nakoniec som pochopil." Odmlčal sa. Ja som ani nedýchala. Stále som akosi nechápala o čom tu hovorí. Pozerala som sa mu priamo do očí. Do jeho krásnych očí plných tekutého zlata. Stále mlčal. Asi čakal na moju reakciu. No tej sa nedočkal.

Znova sa nadýchol.
"Milujem ťa, Bella."


Edward:

Keď súhlasila, bol som rád, no zároveň ma pochytili obavy. Ako bude reagovať, keď jej vyznám svoje city? Vysmeje ma? Bude si myslieť že som sa zbláznil? Zamilovaný upír...? Alebo rovno utečie.

Tým sa budem zaoberať až neskôr. V hlave sa mi začal rysovať presný plán, kam ju zoberiem. Nádherné miesto, no s ňou to bude ešte dokonalejšie. Budeme tam mať pokoj od všetkých mojich súrodencov. Len jediný problém bol v tom, že to miesto bolo ukryté hlboko v lese.

Ako som tušil. Keď sme pri lese vystupovali z auta Bella sa zatvárila prinajmenšom čudne. Jej pohľad prezradzoval strach. No tento krát som vedel, že sa to netýka mňa. Pozerala sa smerom do lesa. Postupne sledovala všetky rastliny, stromy, konáre a korene. V jej tvári sa odrážala panika.

"Nemaj obavy, nedovolím, aby sa ti niečo stalo. Mám rýchle reflexy," snažil som sa ju upokojiť, no nebol som si sto percent istý, či to zabralo. Vybral som sa teda smerom, ktorým sa daná lúka nachádzala. Vedel som presne kde je. Bol som tam už toľko krát.
Snažil som sa Bella z cesty odpratávať všetky konára a vetvičky, na ktorých by sa mohla poraniť, no aj tak si odniesla zopár škrabancov. Radšej som to nekomentovala s úsmevom som kráčal ďalej.

Aj keď nie som Jasper a nemám jeho schopnosti, Bellina nervozita bola cítiť všade.
"Ale neboj sa, o chvíľu sme tam." Snažil som sa znieť optimisticky. Na chvíľku to zabralo. No otázku ´už?´ položila nasledujúcich pár metrov niekoľko krát.

Nakoniec sme sa tam predsa len dostali.
"Už sme tu." Prehlásil som a videl som ako ostala omámene stáť. Obzerala si toto krásne miesto, zatiaľ čo ja som si sadol do stredu lúky. Rukou som naznačil, nach si prisadne a ona tak bez váhania spravila.

Okamih pravdy nastal. Počul som jej hlboký nádych a tak som zažal.
"Tak..." povedali sme obaja naraz.

Nakoniec ma nechala rozprávať prvého. Stále som nemal úplne premyslené, čo jej vlastne poviem. Nechcel som na to ísť priamo.
"Vieš, Bella...." začal som a postupne som sa dostával k podstate problému. Ona sedela nehybne akoby ani nedýchala. Začínal som sa o ňu báť. Raz sa ma snažila prerušiť, no nedovolil som jej to. Keď som už raz konečne začal, musím to aj dokončiť.

Keď som sa dovyznával z mojich citov, napäto som čakal na jej reakciu. Nereagovala, ale možno ako povedala Alice, treba povedať tie dve slová. Tie najvýstižnejšie slová.

"Milujem ťa, Bella." Vydýchol som zo seba.

Pozeral som sa do jej hlbokých čokoládových očí, v ktorých som sa začal topiť. Ani ona sa nehýbala a ja som už netrpezlivo čakal na jej reakciu.
Ale to čo spravila ma dokonale prekvapilo.

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Dadush Dadush | Web | 26. ledna 2010 v 20:42 | Reagovat

Čo spravila (spraví)???   ???  :D:D:D
Ale inak je to supiš-perfiš :D

2 Basee‼Kris♥SB<3 Basee‼Kris♥SB<3 | Web | 26. ledna 2010 v 21:31 | Reagovat

........:D:D:D...já nemám slov:D...čo spravila??...já to chcu vědět:D:D...amazing;-):-D

jinak se mám docela dobře:D...taky jsem začala psát povídku, ale ajko prokračko toho, co psala šnégja a píšem to s Nikčus, takže no uvidím, jak se to vyvrbí:-)a jak se máš ty?;-)

3 aRTie aRTie | Web | 27. ledna 2010 v 6:37 | Reagovat

přidávám se co udělala?  :D jinak já se mám též fajn xD a těší mě že ty taky x) ke knížkám bych se bez kámošky asi musela prokousávat jsem ráda za to že mám kámošky který mi dokonale plní přání xDDD tak zatím pp jdu do školy hurrrá :* xDDD

4 ladykyticka ladykyticka | Web | 27. ledna 2010 v 12:27 | Reagovat

ahojky pěkný blog podívej se i ke mě pls

5 Kl@wdinQa:-* Kl@wdinQa:-* | Web | 27. ledna 2010 v 18:23 | Reagovat

wáááááááááááááááááá!!!!!!.. to nemôžeš takto ukončiť!!( hoci si to už spravila- detail)
veĎ... cííí.. rýchlo prosím ďalšiu kapitolu..prosíímm.. nemôžem sa dočkaaťť:D

6 Roza Roza | Web | 28. listopadu 2010 v 13:54 | Reagovat

Wááááááááá! Super! najkrajšie slová na svete :Milujem ťa! :D:D:D a ja milujem túto poviedku! :D si úžasná Gaudi!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama