What happened? Bonus

20. července 2010 v 14:12 | Gaudi |  What happened?
No! Ako môžete vidieť podľa názvu článku, dnes som sa prekonala a naťukala do wordu akýsi bonusový diel. A kto za to všetko môže? No hádajte! To ona mi pri poslednej kapitole vynadala za tie tri *** v Edwardvom pohľade :D Takže kapitola venovaná jej :) A keďže ani Dadush a asi ani veľa z vás ešte nie je plnoletých, chcelo by to obmedzenie aspoň +15 :D Poviem vám, pekne som sa pri tejto kapči natrápila :D ja a písať takéto... a ešte z Edwardovho pohľadu! No koniec :D Veď si tá dotyčná osoba aj vypočula na ICQ... sry xD Asi som ti musela trošku liezť na nervy...

A keď sa do toho už niekto pustí, mám aj ďalšiu otázku. Už bude pravdepodobne len jedna kapitola WH. A tá otázka znie, či má nejaký význam tvoriť niečo nové. Proste potrebujem vedieť,  či má moje písanie nejaký zmysel, alebo je to len kopa nezmyselných písmeniek :D A prosím, úprimne! Čo tomu chýba, čo je tam navyše... proste hocijaká kritika, ktorá by mi pomohla sa zlepšiť, ak to teda úplne nezavrhnete. 

Dobre, toľko kecov by mohlo na teraz stačiť. Tak, nech sa páči. Bonus *** z minulej kapitoly, z Edwardovho pohľadu.
WH

BONUS:



Edward:

Napokon som takmer roztraseným krokom vstúpil dnu.
Bola tam. Schúlená do klbka na posteli, ktorou otriasali smutné vzlyky.
Keď som vstúpil, zrejme cítila že niekto vošiel, pretože vzlyky mierne utíchli, no nestratili sa úplne. Drásalo mi to srdce. Za každý jeden som bol zodpovedný ja. Každý jeden jej vzlyk bol akoby ostrá čepeľ prechádzala mojou hruďou a znemožňovala mi voľne dýchať. Nabral som všetku odvahu, ktorá vo mne ešte ostala a urobil pár krokov bližšie k jej posteli. Našľapoval som opatrne, potichu. Nechcel som ju vyľakať. Nebol som si istý, či o mne vôbec vie, či vie, že sa niekto iný nachádza v jej izbe. Nijako totiž nereagovala. Stále bez pohnutia ležala schúlená a pokúšala sa utlmiť smútok vychádzajúci jej z hrdla.

Nakoniec som sa odhodlal. Pristúpil som k jej posteli a pokľakol si na úroveň jej tváre. Prešiel mnou zvláštny pocit. Bol som pri nej tak blízko. Prešla mnou ohromná túžba sa jej dotknúť. Jej alabastrovej pokožky, jej hebkých vlasov. Poláskať jej nežné pery, vidieť jej , teraz už zlatisté, oči. Avšak nebolo mi to dopriate. Stále ležala, neschopná pohybu. A ja som už nemal dosť odvahy na taký krok. Nemal som na to právo, aspoň pokiaľ mi ona nedá svoj súhlas.

Avšak moja ruka konala bez súhlasu rozumu. Automaticky som sa načiahol, dúfajúc, že pod prstami ucítim ju. V polke pohybu som však zaváhal. Ale túžba bola silnejšia než rozumné uvažovanie. Najhoršie, čo by mi mohla urobiť by bolo, že by mi tú ruku odtrhla. A napochyboval som, že by na to nebola dosť silná.

Pod prstami som však ucítil čosi jemné, hebké. Pretočil som dlaň s pramienkom jej vlasov.
Napĺňala ma radosť. Toľko nekonečných rokov som toto nemohol urobiť. Nemohol sa jej dotýkať. Z vlasov som sa postupne presunul na tvár. Palcom som zľahka prešiel po jej líci. Už nenaberalo ružovkastý odtieň ako kedysi. Nebolo tak teplé, ako som bol zvyknutý, no ani najmenej to neuberalo z lásky ktorú som k nej stále cítil.   

"Bella." Omámene vyšlo z mojich úst jej meno. Spočiatku som sa obával jej reakcie. Už musela vedieť, že som tu. Netušil som, nakoľko silná musí byť jej nenávisť ku mne. Ale odrazu sa môj pohľad zasekol. Zasekol som sa v jej očiach. Nebola v ňom ani štipka nenávisti, len prekvapenie. Už som nepochyboval o tom, že ju nikdy nepustím. Bol by som schopný kľačať tu týždne, roky, len aby mi odpustila. Bol by som jej schopný doniesť hoci aj modré z neba.        

Zrazu však zažmurkala, čím prerušila silu, ktorá ma držala v jej pohľade. Posadila sa, no ja som stále nebol schopný pozrieť sa inam, ako na ňu. Bola tak nádherná. Bola to láska mojej existencie. Prisadol som si k nej.

"Bella." Začal som roztrasene. Zdalo sa mi, ako by sa zachvela. Zľakol som sa, či je v poriadku. Ale je upír. Budem si musieť ešte dlho zvykať, že už nie je taká krehká, ako bývala.     
"Je to pravda?" vyšlo zo mňa. Musel som sa to opýtať, hoci som o jej slovách ani najmenej nepochyboval.
Letmo prikývla a sklonila hlavu, čím mi zrušila výhľad na jej krásnu tvár.

"Aj to, čo si povedala v tej chodbe? Ešte predtým..."
pýtal som sa ďalej, keď som videl, že je schopná mi odpovedať. Odpoveďou na túto otázku som si už nebol taký istý. Hoci moje city k nej za to množstvo rokov nepoľavili ani o minimum, nemohol som vedieť, ako to bolo u nej.    

Aký pocit šťastia ma však zaplavil, keď aj teraz prikývla. Hlavu zahanbene sklopila ešte viac a ja som nechápal prečo. Opierala sa čelom o moju hruď a mňa zaplavila ohromná túžba silno ju objať rukami a už nikdy nepustiť.
Avšak podarilo sa mi ju prekonať. Bola tu totiž vec, ktorú som teraz túžil urobiť ešte viac. Pomaly som sa od nej odtiahol. Reagovala presne, ako som predpokladal. Sklamane vydýchla a ja som ju už nechcel viac trápiť. Jedným prstom som jej nadvihol tvár a zahľadel som sa jaj opäť do krásnych, no smutných očí. Keby som nevedel, že je upír, bol by som prisahal, že preplakala celú noc. Tak zničene jej pohľad pôsobil.

Prekonal som tú malú vzdialenosť, ktorá nás delila a prisal sa na jej pery. Bol to neopísateľný pocit. V tom momente som bol tak šťastný! Bál som sa, že odrazu moje telo vyskočí z kože. No namiesto toho som sa sústredil, aby som všetku tu radosť investoval do toho bozku. Omámene mi vydýchla do úst a pre mňa to bol impulz aby som sa presunul na jej krk. Dokonalý krk.
Postupoval som stále ďalej. Dostal som sa až na kľúčnu kosť. Nevedel som sa zastaviť. Ohromná túžba a radosť zaplavovali celé moje telo. No predovšetkým tam bola láska, k osobe, ktorú teraz pevne zvieram vo svojom náručí a neviem sa jej nabažiť.   Opäť som sa presunul na jej pery a ani neviem ako, zrazu jej tričko ležalo kdesi na opačnom konci izby. Kdesi z diaľky som počul, ako šepkám jej meno. Stále dookola, akoby som si chcel dokázať, že to všetko čo sa tu deje, je pravda a nie len výplod mojej fantázie.

Bella sa pridala na moju hru. Chcela ma zbaviť oblečenia. Jej ruky putovali celým mojím telom a vo mne to spôsobovalo neopísateľné pocity. Keď však rukou zavadila o bok mojich nohavíc, uvedomil som si, čo sa tu vlastne deje. A čo som chcel urobiť ešte skôr, ako by sa tu také niečo stalo. Ona zrejme necítila čo sa v mojom pravom vrecku nachádza, no ja som to vedel až moc dobre. Nemohol som sa viac sústrediť
na nič iné. Zamatová krabička odrazu vážila sto kíl. Nemohol som pokračovať bez toho, aby som vykonal to, čo bolo dnes mojím hlavným zámerom.

Opatrne som stiahol jej ruky z môjho tela a napäto očakával nejakú protestnú reakciu. Preventívne som jej položil prst na ústa. Nechcel som pokaziť túto chvíľu. Aj keď sa musím priznať, neskutočne som sa obával jej reakcie. Pomalým pohybom som sa načiahol pre ten poklad, ktorý som dúfal, že bude o chvíľu zdobiť jej ľaví prsteníček.

Akonáhle však Bella videla čo som vytiahol, zvalila sa naspäť na posteľ. Čakal som všelijaké reakcie. Bol som pripravený aj na to rázne ´NIE´, ale toto som nepredpokladal vôbec. Ležala na posteli, tvár prikrytú oboma rukami a pri tom stále dookola opakovala jedno slovo.
"Nie, nie, nie, nie..." nepredstieram, že som bol sklamaný. Netušil som, že ju bude táto predstava, svadby so mnou až tak veľmi desiť. Avšak nebolo o nič proti tomu, čo vyslovila potom. Pocítil som, ako by mi niekto do môjho vnútra vlieval kyselinu. Tak neskutočne to bolelo.

"Choď preč." Hovorila so stále zakrytou tvárou. Ale ja som nebol schopný pohybu. Nemohol som odísť. Teraz už nie!
"Bella." Vyslovil som potichu, zničene. To ako by ju prebralo. Stiahla si ruky z tváre a pohľadom blúdila po celej izbe. Ten posledný pohľad si nechala pre mňa.
"T-ty si stále tu?" opýtala sa prekvapene, no ani netušila, akú obrovskú bolesť mi tým spôsobovala.
"Naozaj mám odísť?" opýtal som sa bez života, rezignovane.
"Nie!" skríkla. Teraz som tomu už vážne nerozumel.
"Bella, si v poriadku?" opýtal som sa ustarane. Vyzerala tak... zmätene?
"Ja, ja neviem." Priznala. Začínal som si o ňu robiť starosti.
"Si naozaj tu? Nezdalo sa mi to? Nebola to nočná mora? Som blázon?" pýtala sa ma úplne vážne.
"Nie, naozaj nie si blázon. Som tu. Som tu, milujem ťa a chcem si ťa vziať. Len jedno ma trochu mrzí..." pousmial som sa, hoci som sa na to tak úplne necítil.
"... že som pre teba nočná mora." Aj ona sa pousmiala. Bol to tak nádherný pohľad.
"Nie , nie ty." ubezpečovala ma.
"...ale toto všetko tu. To, že si tu, tvoja prítomnosť..." stále som tomu nerozumel, znova potvrdila, že tou nočnou morou som ja.
"...keby som sa teraz prebrala a všetko toto by bol len sen, hrozne by to bolelo." Priznala vyhýbajúc sa môjmu pohľadu. No teraz som ju už dokonale chápal. Presne také muky som zažíval ja, keď som si predstavoval ju. Jej blízkosť, jej náklonnosť.
"Jediné, čo ma však stále ubezpečuje, že bdiem, je skutočnosť, že som upír. A upíry nemôžu spať. Hoci pri existencia Renesmee je možné už asi všetko." Zasmiala sa. Bolo na nej vidno, všetku tu lásku, ktorú k svojej, k našej dcérke cíti. Tak veľmi som sa tešil, kedy ju konečne uvidím. To ma však vedie k skutočnosti, že som stále netušil, na čom som. Mal som tušenie, že ma Bella asi naozaj miluje, no nevedel som, či sa za mňa aj vydá.

"Bella?" opýtal som sa opäť šeptom. Zrejme vytušila vážnosť situácie a opäť sa pozrela na mňa. Sklonil som pohľad na tú vec, ktorú som ešte stále zvieral v rukách a ona ho nasledovala. Opatrne som krabičku otvoril a pomaly zodvihol zrak. Ona sa naň ešte stále dívala. Chcel som niečo povedať. Už som, otváral ústa, no v tom sa prudko narovnala a tým prerušila niť akýchkoľvek myšlienok, ktoré som mal na jazyku. Pomalšie sa ku mne naklonila, naše pery delil už iba centimeter, keď zašepkala:
"Áno."

Už som viac nemohol čakať a spojil naše pery vo vášnivom bozku.
Pritiahol som si ju čo najbližšie k sebe. Potreboval som cítiť jej blízkosť. To, že ja naozaj tu. Skutočná. Stále som si naplno neuvedomoval, že mi práve láska môjho života povedala áno. Naše bozky sa stávali čoraz viac náruživejšie. Vzrušením som jej vydýchol do úst. V tom urobila niečo, čo som
nečakal. Prenikla svojim jazykom do mojich úst. Keď som sa prebral z počiatočného omámenia, pristúpil som na jej hru. Takéto niečo by som si za jej ľudského života nikdy nedovolil.

Práve preto som si to teraz vychutnával naplno. Naše telá sa pri tom tlačili viac a viac na seba. Medzi nami už nebol ani milimeter voľného priestoru, no stále som mal pocit, že ju nemám dosť blízko. Jej ruky putovali všade. Hoci boli rovnako chladné, ako tie moje. Stopa, ktorá po nich zostávala, mi na tele zanechávala vypálené miesta. Akoby naše dotyky vytvárali vysoké napätie. Postupne sa dostala až k okraju košele, ktorá mi začínala neuveriteľne prekážať. Pomaly mi ju vyzliekla.

Skóre bolo vyrovnané. No nie nadlho. Opatrne, ako by bola len z krehkého porcelánu som ju položil na posteľ. Bozkával som každulinký milimeter na jej obnaženej pokožke. Jej slastne privreté oči vo mne vyvolávali neopísateľné pocity. Oboma rukami som ju chytil za zátylok a pritiahol si jej pery k tým mojím. Tento krát v tom nebolo toľko vášne. Tento bozk bol pomalý. Vychutnávali sme si ho do podrobných detailov. Postupne prešiel do nežných oťukávaní
a ja som sa vydal preskúmať ostatné zákutia tohto pokladu. Nežnými bozkami som postupoval cez kútik úst, po brade, cez krk po miestach, ktoré boli pre mňa kedysi zakázané. No teraz odtiaľ nebolo cítiť žiadnu pulzujúcu krv. Nemusel som sa tak ovládať.

Postupoval som stále nižšie. Cez priehlbinku medzi jej ňadrami, cez pupok. Láskal som jej ploché bruško. No cestu mi zahatal okrej jej džínsov. Jedným pohybom prstov som rozopol gombík, no ďalej som sa nimi už nezaoberal. Jediným trhnutím boli preč. Môj pohľad smeroval na Belinu tvár, ktorá s prekvapeným hľadela na mňa. Nemohol som inak, len vrátiť sa k jej plným perám a naplno sa im venovať. Zjavne ju to potešilo. Asi dúfala, že odvedie moju pozornosť a tento krát sa jej podarí, zbaviť ma spodnej časti oblečenia. Avšak jej roztraseným rukám sa to stále nedarilo. Musel som sa v bozku pousmiať a trochu jej pomôcť.


Zároveň som však zbavil aj ju posedených kusov oblečenia a mohol sa kochať všetkou tou nádherou ktorá sa predo mnou ocitla. A hoci som si každý kúsok jej tela pamätal, znova som sa snažil vryť si ich nanovo do pamäte. Znova som prechádzal každým kúskom. Najskôr prstami, potom perami. Spočiatku bola ostýchavá. Snažila zakryť, čo sa dalo a znemožniť mi tak výhľad na tú dokonalosť. Až keď som ju ubezpečil, že si pamätám každý kúsok jej tela dokonale, sa uvoľnila.

Nedalo sa odolať. Každý z jej pahorkov som obkrúžil, láskal. Akú slasť mi spôsobilo, keď som započul jej tlmené vzdychy. Pokračoval som v skúmaní jej tela. Bozkával som ju na bedrách, cez stehná až k členkom. Jeden z nich som zľahka uchopil a pobozkal z vnútornej strany. Postupoval som vyššie, až sa jej vzdychy opäť dostavili. Prstami som prešiel popri tom mieste a opäť sa vrátil k jej perám. Svojim kolenom som jemne roztiahol tie jej a opäť sa ponoril do vášnivého bozku. Keď som do nej prenikol, zaplavila ma vlna horúčavy. Počkal som na nejaký impulz, keď sa však pohla ona, naše telá
sa začali prepletať vo vášnivej súhre. Akoby boli odjakživa stvorené jedno pre druhé. Toľko túžby, vášne, rozkoše a predovšetkým lásky ako túto noc som snáď ešte nikdy nezažil. Obaja sme do tejto noci dali všetku tú bolesť z nášho odlúčenia, všetku lásku, ktorú sme ukrývali kdesi vnútri nás.



Začínalo svitať.
Nad Volterrovskými hradbami sa začali objavovať prvé slnečné lúče, ktoré prenikli aj do tejto izby. Akonáhle dopadli na našu pokožku, celá izba akoby sa rozžiarila. Moja láska mi ležala v náručí a obaja sme si vychutnávali túto dokonalú chvíľu. Neviem koľko prešlo času. Možno minúty, hodiny, dni?
Bella sa odrazu zodvihla a prešla na druhú stranu izby. Nechápavo som na ňu hľadel, no pritom som začínal pociťovať ďalšiu dávku túžby, keď som sledoval jej dokonalé krivky. Ale už som sa musel ovládnuť. Bella po mne hodila oblečenie, ktoré ponachádzala všemožne po izbe a seba tiež zahalila do tých zbytočných kusov látky. Potom prišla ku mne a uvelebila sa do rovnakej polohy, v
akej bola ešte pred chvíľou.

Netušil som o čo tu vlastne išlo, až pokým som nezačul nejaké zvuky vychádzajúce z vedľajšej izby. Až teraz som si uvedomil zmenu srdečného rytmu, ktorý odtiaľ vychádzal.
"Renesmee ide." Oznámila mi Bella s úsmevom. No mne to tak vtipné nepripadalo. Prvý krát uvidím svoju dcéru. Celkom som sa obával tohto stretnutia. Ako na mňa bude reagovať? Bude vedieť, kto som? Nebude ma nenávidieť, keď som sa o ne taký dlhý čas vôbec nestaral? Avšak tieto aj ostatné otázky prerušil zvuk otvárajúcich sa dverí. Celý napätý som čakal, kedy z nich vyjde.

Dočkal som sa. Krásne dievčatko s bronzovými vláskami po lopatky a s prenikavo smaragdovým pohľadom. Bolo v ňom toľko inteligencie, na takú malú osôbku. Zodvihla svoj pohľad na nás a prekvapene pozerala najskôr na Bellu v mojom náručí, potom na mňa. Keby som bol človekom, srdce my od buchotu vyskoč z hrude, taký som bol nervózny. Bella moju nervozitu zrejme tiež vycítila a stisla mi ruku silnejšie.
"Renesmee?" opýtal som sa do ticha. Nič iné ma v tej chvíli nenapadlo. Avšak všetok strach zo mňa opadol v okamihu, keď ma mňa vyvalila svoj krásny úsmev. Presne ten, ktorým ma zakaždým dostala jej maminka.
"Ocko?" vyslovila veselým hláskom.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Aiko Aiko | Web | 20. července 2010 v 14:59 | Reagovat

aach, prekrásna kapitola, rozplývam sa pri nej :-) A tvojmu písaniu nemám čo vytknúť, sem tam sa objaví nejaká tá gramatická chyba, ale to sa stane každému, takže určite máš pokračovať v písaní ;-)

2 Dadush Dadush | Web | 20. července 2010 v 16:44 | Reagovat

[1]: gramatická chyba? veď ja to po nej opravujem :D:D:D:D

3 Basee‼Kris Basee‼Kris | Web | 20. července 2010 v 23:21 | Reagovat

no toto je nádhera!!!:-)..je škoda, že už bude jen jedna kapitola...ale určitě musíš pokračovat ve psaní!:-)..jestli je tam chyba, tak to se v tom krásném psaní úplně ztratí:-)

4 Lexie Lexie | 24. července 2010 v 19:38 | Reagovat

vážne pekná kapitola, pekne nappísaná ;-)

a neboj tá tvoja "kopa nezmyselných písmeniek" má zmysel 8-)
pekne len pokračuj v písaní a nepodceňuj sa ! :-)
Teším sa až zase pridáš niečo nové ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama