Sarcastic Love - 8. kapitola

23. prosince 2010 v 22:10 | Gaudi |  Sarcastic Love
Asi prvá krát čo plním sľub! :D Čuduj sa svete, ďalšia SL je na svete :D Chcela som k tejto kapitole napísať nejaký dlhý pokec, ale už som úplne zabudla čo :D Nejaká som vygumovaná. Práve som dopozerala  "Územie žien" (divne to znie po slovensky :D) s Kristen :) Celkom fajn film... No ale späť ku kapitole. Máte tam pokračovanie toho... ehm, viete čoho. A ako to dopadne sa dočítate.
+ pod textom nájdete ešte jednu otázočku, tak prosím komentíky, aj keď viem že to nie je bohvie čo...

SL



8. kapitola

Jeho dotyky neustávali. Práve naopak, akoby pridali na intenzite. Pocítila som jeho pevný stisk na mojom stehne. Chytil ma pod kolenom a potiahol hore. Jeho telo bolo namačknuté na tom mojom a jeho prednosť mi naháňala strach. Pevne ma držal za boky a perami putoval po mojom výstrihu. Voľnou rukou som sa snažila odtiahnuť, no moja snaha bola márna. Jeho stisk nepovoľoval. Jeho bozky sa stali agresívnejšie a pohyby prudšie.
Fyzickú bolesť, ktorú mi spôsoboval som takmer vôbec nevnímala. Moje telo sa pod jeho dotykmi
triaslo strachom a bezmocnosťou. Jednou chladnou rukou zablúdil do môjho výstrihu
a onedlho som ucítila dotyk na mojom ňadre. Netrvalo dlho a jeho ruky blúdili všade, kam im tesný priestor medzi nami umožnil. Zablúdili pod moje šatstvo. Dotýkal sa môjho zadku a dlaňami prechádzal po mojich bradavkách. Chcela som sa odtiahnuť, dostať sa z jeho zovretia. Bola som odhodlaná preraziť aj stenu za mnou. Nemohla som to viac znášať. To, o čo sa tu pokúšal. Keby som len predtým vedela čo je to za... monštrum! Päsťami som búchala do jeho pevného tela ktoré akoby ten tlak ani nepostrehlo. Chcela som kopať, búchať, trieskať! Hlavne som nechcela byť tu, teraz a s ním. Chcela som kričať. Dúfala som, že niekto z okolia začuje ten krik a zachráni ma. No z môjho vyschnutého hrdla nevyšla ani hláska. Presne vedel, ako túto chvíľu využiť a svoje odporné pery opäť prisal na tie moje, svojim jazykom prenikol do mojich úst a bránil mi tak v akýchkoľvek ďalších pokusoch o privolanie pomoci. S nedostatkom vzduchu som v sebe našla posledné kúsky odhodlania a zahryzla sa mu doň. Na malý okamih ma prepadol pocit úľavy, keď opustil moje ústa a ja som sa mohla slobodne nadýchnuť. No moja radosť bola predčasná. Z jeho hrude sa vydralo ďalšie zlovestné vrčanie a sila jeho stisku sa ešte znásobila. Svojimi perami prechádzal po krku, tepne až na kľúčnu kosť. Svojimi dotykmi na mojej koži zanechával odpornú vypálenú stopu. Mala som pocit akoby sa zo mňa snažil vysať všetok život.
V ďalšom okamihu som postrehla, ako zo mňa zmizla časť šatstva. Moje šortky boli kdesi neznámo kde, no jeho ruky práve naopak všade. Jedno koleno vtesnal medzi moje nohy a tlakom sa mi ich pokúšal rozdeliť. V ten moment slzy na mojej tvári už tiekli prúdom. V duchu som si šepkala tiché "prosím, nie" . Jeho telo sa ešte viac namačklo na to moje
a ja som mohla ucítiť chlad jeho odhalenej pokožky. Z hrude sa mi vydral jeden tichý vzlyk. So strachom som zadržala dych a čakala na jeho ďalšou zbesilú reakciu. Môj uslzený, vystrašený pohľad sa stretol s jeho čiernym.

A odrazu ostalo ticho.
Popri drsnej stene som sa zošuchla na zem a so zahmleným pohľadom sledovala okolie. Niečo zašuchotalo, no už som nestihla zazrieť čo.


***

Na ramene som ucítila čosi teplé. S trhnutím som sa posadila. Musela som prižmúriť. Ostré slnečné lúče cez poodhrnutý záves dopadali presne na moju posteľ. Posunula som sa o kúsok vedľa, preč z toho páliaceho pásu. Ako som tak urobila, bokom mi prešla ostrá bolesť. Opatrne som si vyhrnula tričko na spanie a odhalila som tak veľký namodrávajúci otlačok dlane. V tom momente mi hlavou prebehla myšlienka zo včerajšieho večera. Spomínala som si na všetky okamihy z toho tmavého zákutia. Na všetky jeho dotyky, odporné slová. Spomínala som si na drsnú stenu, na chladnú dlážku, no potom už nič. Nepamätám sa, ako som sa postavila, ako som sa dostala sem do izby, ani ako som sa prezliekla.

Pomaly, opatrne som sa postavila na nohy a pohľadom skenovala ostatné časti svojho tela. Pod kolenom sa začínala črtať ďalšia modrina. Bosými nohami som prešla do kúpeľne, dlaždice príjemne chladili moje ubolené nohy. V izbe som bola sama. Hodiny nad televízorom ukazovali čas obeda. Takže naši už odišli. Odľahlo mi. Nevedela som, koľko toho vedia. Čo ak to boli oni, kto ma večer uložil do postele? Pri tej myšlienke mi zovrelo žalúdok. Nechcela som aby ktokoľvek o včerajšku vedel.
V tmavej kúpeľni som zapla svetlo a pri tom si všimla ďalšiu menšiu modrinu okolo zápästia. S malou dušičkou som si vyzliekla všetko oblečenie a pozorovala svoje nahé telo v odraze zrkadla. Môjmu ľavému ramenu chýbala takmer všetka prirodzená farba. Fialovo-modrý odtieň pokožky sa tiahol od kľúčnej kosti, cez rameno, až po lopatku. Zhrozila som sa. Nevedela som si predstaviť, ako sa takto budem môcť vonku ukázať. Ak by som chodila vo svetri vonku, kde je cez tridsať stupňov, bolo by to nanajvýš podozrivé.
No zatiaľ čo som sa snažila prísť na vhodný spôsob maskovania, zaliezla som do sprchy a pustila na seba studenú vodu. Po prekonaní prvotného infarktu sa moje telo príjemne uvoľnilo a prekrvilo.
V nachystanej osuške som potom vyliezla von pohľadať čosi na oblečenie. Našla som svoje dvojdielne plavky, no to nestačilo. Potrebovala som ešte akési obyčajné, voľnejšie tričko. Vyhovorím sa na spáleniny, napadlo ma. Moje ostatné časti teľa sú už aj tak dosť začervenané, uveria mi, že sa potrebujem takýmto spôsobom chrániť od slnka. Z prevej ruky som si stiahla náramok označujúci All inclusive a prehodila ho na zápästie s modrinou. V noci som si ním priškrtila ruku. No s modrinou na nohe nespravím nič, budem to musieť zhodiť na moju nešikovnosť. O tej nebude nikto pochybovať.

Takto nahodená som vypochodovala z izby a zabuchla za sebou dvere. Po ceste na pláž som pohľadom z pod slnečných okuliarov sledovala všetky zákutia hotelového komplexu. Bála som sa, čo so mnou urobí, ak ho niekde uvidím. Bála som sa, čo on so mnou urobí. Avšak mala som šťastie. Do príchodu na pláž som ho nezazrela nikde a v húfe ľudí tiež nebol. No nasledovala ďalšia ťažká situácia. Videla som miesto, kde ležali moji rodičia. Rozhodla som sa však tváriť neutrálne. Pokiaľ nezačnú oni, nezačnem ani ja.
Rozhodil ma však mamin zhrozený výraz v tvári.
"Bella, preboha, čo si zas včera stvárala?" Vybafla na mňa s pohľadom zabodnutým na moju modrinu. Babo raď! Čo jej mám teraz odpovedať?
"René, upokoj sa, čo by stvárala, určite sa zas potkla o vlastné nohy." Zavtipkoval otec, no v podstate ma zachránil. Horlivo som prikývla a dúfala, že túto tému už nechajú tak.
"Alebo niekde žúrovala!" Pokračoval podozrievavo.
"Máš opicu? Ale čoby, veď si spala dlhšie ako my dvaja. Poviem ti dievča, tú výdrž musíš vytrénovať. V tvojom veku chodiť spať skorej ako rodičia...!" Svoj monológ nedokončil a na oko zarazene krútil hlavou. No svojím spôsobom mi dal odpoveď na ďalšiu mnou nezodpovedanú otázku. Keď sa vrátili, už som spala. O ničom nevedia. Uľavilo sa mi.
"Ach Bella!" Zrúkla odrazu René skoro hystericky.
"Čo sa deje mami, si v poriadku?" Pristúpila som k nej bližšie, no vyzerala že jej nič nie je, aspoň fyzicky.
"Je, jasné že je. Ale od rána je v smútku z toho že odlietame už zajtra nad ránom." Objasnil situáciu Charlie.
"Ochudobnia nás tak o deň dovolenky!" Začala sa rozčuľovať.
"Drahá, upokoj sa. Lety nezmeníme." Upokojoval ju Charlie.
Takže už len prežiť dnešný deň.
Už len dnešok a viac ho neuvidím. Citeľne mi odľahlo. Ani som netušila, ako rýchlo tá dovolenka ubehla.

Posledný krát som sa vyhriala na slnku, posledný krát som sa spolu s mojím tričkom vykúpala v mori až prišiel súmrak. A s ním aj čas sa zbaliť. Zatiaľ, čo sa René cestou z večere lúčila s každou jednou palmou, ja som stále podvedome sledovala okolie. Celý deň som ho nevidela. Buď sa skrýval, čakal na ďalšiu vhodnú príležitosť, alebo žeby ho trápilo svedomie? To iste!
Dnes som bola rozhodnutá nevyliezť večer z izby.
Tak, či tak nám to balenie zabralo celý večerný program. Ponachádzať všetky veci porozhadzované po hotelovej izbe bolo umenie. A poukladať to všetko do kufra? Hotové majstrovské dielo. Cítila som sa ako pri hraní tetrisu. Nájsť správne miesto a tam vec uložiť.

Budík sme nastavili na piatu ráno. Odvoz z hotela na letisko mal prísť o šiestej. Ignorujúc boľavé modriny som sa prezliekla do nočného a celá rozlámaná zaľahla do postele. Ani neviem ako, a bola som v ríši snov. Celý ten stres z odchodu sa mi akosi premietol do snov. Ofúkol ma jemný morský vánok a vzduchom sa niesol zvuk morských vĺn. Začínala som nadobúdať pocit, že mi to tu bude dokonca chýbať. Pod bosými nohami som cítila chladný piesok. Kráčala som popri vode a zrnká piesku sa mi nalepovali na mokré nohy až po členky. Bolo to príjemné. Prešla som kus pláže keď som pred sebou
zazrela obrys postavy. Bol to muž. Vysoká postava. Bol to on.
Aj v spánku som cítila, ako mi zovrelo srdce strachom.
No nohy ma niesli bližšie. Srdce búchalo až takmer v krku a vzdialenosť medzi nami sa rapídne skracovala. Bol mi na dosah. A ja jemu tiež.
Zodvihol svoju ruku a chrbtom dlane sa dotkol mojej tváre. Neuhla som. Čakala som čo bude ďalej. No on odrazu urobil krok vzad. Ešte jeden a ďalší. Zafúkal vietor.
"Zbohom Bella." Nieslo sa vzduchom, kde už nik nestál.

"Pipipipip-pipipipip-pipipipip!" Ozvalo sa zrazu priestorom. Naľakane som sa posadila. Bol to odporný zvuk budíka. Vstala som, aby som ho vypla. Všimla som si otvorené dvere balkóna odkiaľ prefukoval čerstvý ranný vánok. Asi bolo niekomu z našich teplo. Večer boli tie dvere určite zatvorené. Slnečné lúče sa pomaly dostávali nad obzor a vonku nebolo takmer ani živáčika. Len kde-tu sa mihol
nejaký hotelový personál. Bol čas na odchod.

O pár hodín neskôr som sedela uvelebená v lietadle a sledovala mihajúcu sa dráhu za okienkom. Vedľa mňa sedela deprimovaná René a pochrapkávajúci Charlie. Lietadlo sa odrazu odlepilo od zeme ucítila som ten charakteristický tlak v ušiach. Pevne som sa držala sedačky a sledovala zmenšujúcu sa krajinu pod nami. Odlietali sme preč z tohto tepla naspäť do upršaného Forksu. Späť do starých koľají. Prečo od slnka, od mora, od neho.









Podľa minulých komentov som si všimla, aké by ste chceli pokračovanie :D Ale zas, táto poviedka sa hneď nebude uberať takým smerom. Takže mám napísaný taký "bonus" ktorý je namiesto tých 3 bodiek čo sú v tomto texte a odvíja sa to tam trochu iným smerom. Ale poviedka na to nadväzovať nebude. Mám to uverejniť? Upozorňujem, že to bude zrejme s obmedzením :D Takže nad tým stále tak trochu váham...:D
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Ronnie Ronnie | Web | 24. prosince 2010 v 12:59 | Reagovat

ty si akože skončila? jasné, že mi došlo, že toto má byť poviedka asi len na tú dovolenku, ale bolo by fajn, keby si pokračovala... nemusí to nadväzovať, ale hádam to bude aspoň pokračovanie... :) ja by som ho určite chcela!! :)

2 Roza Roza | Web | 24. prosince 2010 v 13:06 | Reagovat

nevadííí, je to super :D už sa teším na pokračko :D

3 MUSEmaniačka MUSEmaniačka | Web | 25. prosince 2010 v 10:24 | Reagovat

bonus, bonus, bonus... BONUS!! xDD

4 Clair Clair | Web | 25. prosince 2010 v 11:14 | Reagovat

BONUS! BONUS! BONUS! sťem, sťem! Vrr...
A samozrjem, že ďalšiu kapitolu! ;-)

5 IvušQa :-* - *Tvoje Affs* IvušQa :-* - *Tvoje Affs* | Web | 28. prosince 2010 v 10:21 | Reagovat

Úžasná kapitola! - opäť! :D

6 IvušQa :-* - *Tvoje Affs* IvušQa :-* - *Tvoje Affs* | Web | 2. ledna 2011 v 13:12 | Reagovat

BOHOVSKÁ KAPITOLA! :D ale to naozaj táto sa mi veľmi páči! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama