Icecream Romance I.

19. července 2011 v 21:03 | Gaudi |  Jednorázovky
Takže... váhala som. Skoro týždeň(?) či sem tento "výtvor" vobec zverejniť :D Ale zas, aby ten blog tak úplne nestál, treba aspoň raz za týždeň volačo pridať :D
Miesto nápadu bola a pláž s krásnym výhladom a zrejme k tomu prispel aj trochu ten úpal :D Čo si buedme nahovárať, preto ma vôbec neprekvapí vlna kritiky, ktorá sa tu objaví hneď, ako niekto rozklikne celý článok :D Ale príjímam ju s otvorenou náručou...xD OK, už čuším. To je všetko čo som chcela, páá o týždeň...:D
Kks, človek chce konečne napísať jednokapitolovú poviedku, bez akýchkoľvek pokračovaní a blog zahlási, že je prekročený počet znakov? :D No neporazí ma?... musím to preseknúť, ďalšiu časť čakajte...čoskoro :P

Ležala som na tyrkysovej osuške a cítila ako sa mi vitamín D vsakuje do pokožky. Konečne sme vypadli z nášho upršaného mestečka a ja som si mohla naplno vychutnávať horúce slnečné lúče.
Kvapôčky potu na mojej pokožke náhle ochladli a priestor okolo mňa potemnel. Zhodila som si z čela slnečné okuliare, aby som sa pozrela, čo to spôsobilo. Žeravú slnečnú guľu prekryl veľký mrak, ktorý na mesto uvrhol tieň. Prevrátila som sa na chrbát a posadila sa. Vyzeralo to na dlhšie, hoci vzduch bol stále prehriaty. S menšou námahou som sa zodvihla z tvrdej zeme a ponaťahovala stuhnuté kosti. V plážovej taške som nahmatala voľne plážové šaty ktoré som si vzápätí hodila na seba.
Rozmýšľala som, čím sa zamestnať, keď v tom som dostala náhlu chuť na zmrzlinu. Vybrala som ešte pár drobných a vydala sa smerom k centru. Nie, že by to tu bolo nejaké extra veľké. Pláž ležala v podstate hneď vedľa. Stačilo sa vymotať z pomedzi niekoľkých obchodíkov s vecami od výmyslu sveta a stožiare plachetníc prezrádzali, že som na mieste.
Centrum sa skladalo z niekoľkých reštaurácii, zmrzlinární a prístavu. Bola to akási menšia promenáda s reštikami na jednej strane a milionárskymi jachtami na druhej. Vstupom sem bola oblúkovitá brána zo žltého kameňa z neviem koľkého storočia. Viedla na menšie kruhové námestie, do ktorého ústilo množstvo úzkych uličiek.
Zastavila som a obzerala sa po množstve otvorených zmrzlinární s farebnými kopcami vo výlohách. Chudáci šmolkovia, pomyslela som si pri pohľade na neprirodzene modrú kopu. Premýšľala som, ktorá z nich je mi najsympatickejšia. Nakoniec som sa vybrala k jednej priamo oproti mne.
Stála som v rade za menšou rodinkou a vyberala si príchuť. Zmrzlinárom bol menší čiernovlasý chlapík. Deťom predo mnou ukazoval rôzne triky, ako dva kornútiky v sebe, pričom jeden im ostal v ruke bez zmrzliny, či podávanie zmrzliny cez sklo.
"A vám?" opýtal sa ma lámanou angličtinou. Vytrhol ma tak z prúdu myšlienok a vôbec som netušila, ktorú príchuť si vybrať. Nakoniec som ako malé dieťa prstom ukázala na sklo. S úsmevom nabral kopček zmrzliny a capol tú žltkastú hmotu do kornútika. Aj mňa chcel oklamať lacným trikom, no po predošlom predstavení som sa nenechala oklamať. Pozrela som naňho s podozrivým úsmevom , ktorý mi opätoval rukami v geste "vzdávam sa". Zaplatila som požadovanú cenu a s víťazným úsmevom sa brodila húfom dovolenkárov. Vychutnávala som si zmrzlinu s kúskami čokolády, keď som ucítila tvrdý náraz. Kornútik v ruke sa mi odľahčil a môj vystrašený výraz putoval po šatách. Žlté potôčky stekali po vzorovanej látke a hnedé kúsky dotvárali neidentifikovateľné obrazce. Prešla mnou vlna zlosti. Nasupene som zodvihla tvár, rozhodnutá to dotyčnému poriadne zrátať. No akonáhle moje oči zakotvili na nádhernej bledej tvári s ostrými rysmi, obklopenej bronzovými prameňmi vlaso a moje oči ostali zakotvené v zlatistom mori jeho dúhoviek, ostala som len nemo stáť. Kútiky jeho úst sa zodvihli do krásneho úsmevu a zo mňa vyšlo len koktavé: "O-o-ospravedlňujem sa." Nechápala som, prečo po mojich nezmyselných slovách jeho úsmev pohasol.
"Nie, nie, ty sa nemáš za čo ospravedlňovať! To ja." Dodal a ukázal na moje zničené šaty. Opäť som sa pozrela na tú hrôzu a snažila sa ju rukami všemožne odstrániť.
"To nič." Vykoktala som opäť s hlavou stále sklonenou a zamestnanými rukami. Odrazu som na jednej z nich ucítila chlad. Prestala som s ňou šúchať látku a sústredila sa na elektrické pole, ktoré sa tam v tom momente utvorilo. Vzal moju ruku do svojej a potom aj druhú. Obe stiahol dole a mňa tak donútil opäť zodvihnúť hlavu.
"Dovoľ mi to nejako odčiniť." prosil.
"Nie!" vyšlo zo mňa okamžite. Boli to len šaty.
"Kúpim ti nové," ponúkol sa, "a zmrzlinu k tomu."Mykol hlavou smerom k prázdnemu kornútiku. To som rázne odmietla, veď sa nič nestalo.
"Ale..."trval na svojom. Nevedela som, ako ho umlčať, hoci jeho hlas bol ako zamat.
"To boli moje obľúbené," vypustila som prvý nezmysel, ktorý ma napadol. Jeho tvár sa skrabatila do smutného výrazu.
"Večera!" vyhŕkol odrazu.
"Pozývam ťa na večeru." Objasnil, keď videl môj nechápavý výraz.
Náhle zodvihol hlavu a zamyslene sa pozrel na nebo.
"Tu, o ôsmej." povedal a odrazu ho nebolo. Stratil sa v dave presne vo chvíli, keď na moju tvár opäť doľahli horúce slnečné lúče.

***

Nerozumela som tomu. Nechápala som, prečo mám na sebe jedny z najkrajších letných šiat zo svojho tunajšieho šatníka, prečo kráčam smerom k centru, prečo som na toto celé pristúpila. Aj tak tam nebude. Tá jeho pekná tvárička ma úplne vyviedla z miery a nedal mi priestor na žiadne námietky. Večera za zašpinené šaty. Bol to čistý bluf. Vedela som to, no i tak som sa teraz pod sýto oranžovým nebom spôsobeným zapadajúcim slnkom blížila k vrcholkom plachetníc. Prešla som cez vstupnú bránu a nenápadne sa obzrela vôkol seba. Je tu príliš veľa ľudí, aby som ho zbadala, nahovárala som si. Nikde som ho nevidela, no stále som nestrácala nádej. Nádej? Okríkla som sa. Vôbec som sem nemala ísť. Toho muža som v živote nevidela, nepoznám čo je zač. Ako som mohla byť taká hlúpa a prísť sem. Avšak moje kroky nespomaľovali. Dostala som sa až k miestu nášho prvého stretu. Zastavila som. Pár ľudí do mňa opäť nechtiac vrazilo, centrum bolo príliš malé na takú masu turistov. Obzrela som sa na kostolnú vežu na vrchu kopca. Hodiny odbíjali presne osem hodín. Posledný raz som sa obzrela okolo seba, no medzi všetkými tými ľuďmi som ho nezbadala. Vykročila som naspäť odkiaľ som prišla, keď mi do očí padla bronzová štica týčiaca sa vyššie nad ostatnými. Zadívala som sa pomedzi tváre ostatných ľudí a snažila sa zachytiť dôkaz o tom, že je to on. Slnko posledný krát zahrialo moju tvár, než úplne zapadlo za múrmi starých, pôvodných domov.
Zaváhala som. Urobila som jeden váhavý krok jeho smerom. Jeho tvár spočinula na tej mojej a ja som bola v háji. Videl ma, už som nemohla vycúvať. Urobila som ešte pár krokov, až som sa ocitla pred ním.
"Prišla si." Vyslovil ticho a ohromene. Zodvihla som hlavu zo zeme a zrak mi zakotvil na jeho postave. Oblečené mal ležérne bledé nohavice a tmavomodrú polokošeľu s úzkymi bielymi pásikmi. Dokonale kontrastovala s jeho bledou pokožkou. Môj pohľad sa zastavil na pár rozpnutých gombíkov na jeho hrudi. Zatočila sa mi z toho hlava, a tak skôr než si to stihol všimnúť, som sa zadívala na jeho tvár. Čo nebol až taký dobrý nápad, ako som neskôr zistila. Môj pohľad sa zasekol v tom jeho a telo ostalo ako paralyzované.
"Som Edward." ozvalo sa náhle nado mnou. Akoby som sa práve prebrala z tranzu. Musela som pár krát zažmurkať, aby som pochopila, že sa mi predstavuje.
"Bella." odvetila som a opatrne prijala jeho ponúkanú ruku. Jemne ju stisol v jeho dlani a mňa akoby opäť zasiahlo nekonečné množstvo voltov.
"Pôjdeme?" prerušil náš dotyk a po mojom zvolení mi ponúkol svoje rameno. S vďačným úsmevom som doň vložila svoju ruku a spolu sme vykročili. Kráčali sme pomalým tempom po promenáde. Obzerala som sa po množstve naplnených reštaurácií po našej pravej strane. Čakala som, kedy zabočí do jednej z nich. Neurobil tak a ocitli sme sa až na konci. Našu zdvorilú konverzáciu som prerušila spýtavým pohľadom. On sa len usmial a zabočil na opačnú stranu, kam pokračovalo murované mólo s množstvom zakotvených lodí. Zrejme sa chcel predtým ešte prejsť. Nebola som proti. Nočný vzduch pol presvetlený žiarou z lámp a bol príjemne teplý, k čomu pofukoval jemný vánok. Žasla som nad krásou jácht všemožných tvarov a nad výškou stožiarov množstva plachetníc. Prešli sme až na samotný koniec, keď Edwardove kroky náhle ustali.
"Až po vás, madam!" Zavelil s úsmevom od ucha k uchu a natiahnutou rukou ukazoval k úzkemu mostíku vedúcemu na nádhernú vysvietenú jachtu. Oči sa mi rozšírili prekvapením. Urobila som jeden váhavý krok a vyšla ma drevený mostík. A potom druhý, pričom som sa pridŕžala nízkeho zábradlia z povrazov. Cítila som, že sa pohybuje tesne za mnou. Nemohla som sa obzrieť. Hoci bola loď vzdialená nanajvýš pol metra, pri mojej šikovnosti by som bola schopná padnúť rovno do vody. Zrýchlila som teda krok a ocitla sa na pevnej pôde lode. Na chrbte som ucítila letmý dotyk. Jemne mi zatlačil do chrbta a pokynul tak aby som postúpila viac do vnútra.
"Cíť sa tu ako doma." Riekol tlmeným hlasom a zmizol kdesi v podpalubí. Ostala som ohromene stáť. Nebola som schopná slova. Rozhliadla som sa vôkol seba. Bola to posledná jachta na móle, čo znamenalo že z jednej strany nás obklopovalo len tmavé more, na druhej bolo vidno zástupy lodí. Podišla som o krok vpred. Cez pootvorené sklenené dvore bolo vidno luxusne zariadené vnútro. Zľahka som položila dlaň na chladné sklo aby som sa prizrela lepšie. Výhľad sa mi odrazu zhoršil, keď sa za mojím chrbtom objavila malá žiara. S ľaknutím som sa obzrela. Hovorí sa tomu prichytená pri čine. Zahanbene som sa odvrátila a pristúpila k bližšie k nemu. Jeho tvár osvetľovalo len svetlo zo sviečok ktoré pravdepodobne práve zapálil. Vôbec som si nevšimla kedy prišiel. Pravú ruku natiahol pred seba. Volal ma. Dotkla som sa hodvábneho povlečenia na luxusných stoličkách uložených okolo prichystaného stola. Prestreté boli dve miesta. Pristúpila som k jednému a stolička za mojím chrbtom sa v tichosti odsunula. S prekvapením som sa naň obzrela. Také gentlemanské spôsoby. Na moment opäť zmizol z môjho výhľadu a v zápätí sa objavil s dvoma pohármi plnými sýtočervenej tekutiny. V druhej držal fľašu s červeným vínom. Netušila som, prečo to nenalial tu na stole. Čo ak mi tam niečo nasypal? napadalo ma. Fľašu položil na stôl a jeden pohár na štíhlej stopke mi podal. Tichým ťuknutím sme zahájili tento večer.

Keď som dožúvala posledné sústo dokonalej večer, opäť mi dolial do polky pohára. Ten jeho ubúdal pomaly. Cítila som, ako sa mi alkohol rozlieva po tele. Nebolo to nič prehnané, len dva poháre. No pri treťom som ho už pre istotu zastavila. S jemným úsmevom prikývol a mi sme pokračovali v našej konverzácii. Úvodné napätie medzi nami sa uvoľnilo. Pýtal sa ma na všemožné veci. Mala som pocit, že ubehli hodiny, čo sme spolu prekecali. Nerada som to priznávala, no bolo mi príjemne. Veľmi príjemne. Jedna sviečka odrazu zhasla. Aj ľudí na móle pomaly ubúdalo a mesto utíchlo. Z vnútra lode sa stále ozývala príjemná hudba. Započúvala som sa a jemne sa kývala v jej rytme. Zachytila som jeho zamyslený pohľad. Na moment som zastala. A v druhom sa už skláňal nado mnou a žiadal ma o tanec. Chcela som odmietnuť, no jeho žiariaca tvár nepripúšťala námietky. S plným bruchom som sa horko-ťažko postavila a chytila sa jeho ruky. Podišli sme kúsok ďalej, kde ostávalo stále dosť miesta. Jedna moja ruka ostávala stále zakliesnená v tej jeho a druhá putovala na jeho rameno. Jeho ruka sa zľahka dotkla môjho chrbta. Nebola to práve predpísaná lopatka, čoho sa dotýkal, no rozhodne nezachádzal príliš nízko. Cítila som sa s ním bezpečne. Pomaly sme sa knísali z boku na bok, z nohy na nohu. Skladba pomaly utíchla a naše tempo spomaľovalo. Nakoniec sme úplne zastali, no naše zovretie nepovoľovalo. Cítila som na sebe jeho pohľad. Opatrne som zodvihla hlavu a pozrela sa do tej jeho. Opäť som sa ocitla v spaľujúcom pohľade jeho očí. Jeho tvár sa začala po milimetroch nakláňať k tej mojej. Nevedela som ako zareagovať. Čo robiť. Nebezpečne ma to k nemu lákalo, no vedela som, že je príliš skoro. Odvrátila som tvár na bok. Aby som nevidela jeho sklamanie, oprela som si ju o jeho hruď. Jeho ruky objali môj pás a moje sa obkrútili okolo jeho krku. Opäť sme sa začali hompáľať do rytmu novej skladby.
"Je neskoro." Pípla som do ticha medzi ďalšou.
"Mala by som ísť." Povedala som, hoci sa mi vôbec nechcelo. Jeho zovretie povolilo a moje ruky klesli k môjmu telu.
"Nechceš... nechceš sa ešte previesť?" opýtal sa so strachom. Ani on nechcel, aby som odišla. Celý dnešný večer mi pripadal ako sen. Nechcela som, aby skončil.
"Teraz? V noci?" Opýtala som sa trochu vydesená. Nočné more mi naháňalo strach, hoci pri ňom som žiadny nepociťovala. Nemo prikývol. Aj ja som prikývla, čím som na jeho tvári vykúzlila ďalší z neodolateľných úsmevov.
Opatrne ma vzal za ruku a viedol ma k úzkym strmím schodíkom vedúcim na hornú palubu. Tesne pred nimi ma pustil a stratil sa v úzkom hornom otvore. Nasledovala som jeho kroky. Akonáhle som sa hlavou dostala nad podlahu, naskytla sa mi pred tvárou jeho ruka. Ochotne som ju prijala a ocitla sa na priestrannej palube s kreslami po bokoch a riadiacim kormidlom uprostred. Nad nami sa týčila biela plachtovina proti slnku.
"Urob si pohodlie." povedal a jeho postava klesala ako kráčal schodíkmi dole. Začala som sa prechádzať a obzerať si okolie. Z premýšľania ma však vyrušil nejaký buchot. Podišla som ku kraju na stranu odkiaľ zvuk vychádzal a videla, ako Edward zasúva lávku z móla na loď. Zrejme vycítil môj pohľad a otočil sa mojím smerom.
"Hneď som tam." Skríkol a už ho nebolo. Pár sekúnd na to stál pri riadiacom panely na prednej strane paluby. Počula som, ako s tichým šumom naskočil motor lode a pomalým tempom sme vyšli spomedzi odparkovaných lodí. Pre istotu som sa posadila na mäkké, bielo vytapacírované sedenie pozdĺž okraja. Sledovala som jeho postavu otočenú ku mne chrbtom. Putovala som celým jeho telom a občas som sa pristihla, ako na určité partie pozerám dlhšie ako by som mala. Plátenné nohavice mu viali pod náporom vetra a zakrývali dlhé nohy, a jeho ruky šikovne otáčali menším kormidlom ako viedol svoju jachtu pomedzi zakotvené lode. Odrazu sme sa ocitli na šírom mori. V diaľke bolo vidno drobné svetielka vzdialených ostrov podobné hviezdam nad našimi hlavami. Postupne spomalil z tempa a rukou pokynul nech sa k nemu pridám. Opatrným krokom na vratkej palube som prešla až k nemu. Odstúpil od kormidla a urobil tak priestor pre mňa. Nesmelo som pristúpila a pravou rukou sa dotkla menšieho kovového kolesa. Spýtavým pohľadom som pozrela na jeho tvár. Postavil sa tesne za mňa a z každej strany načiahol ruku. Uchopil do nich tie moje a mnou opäť prešiel neopísateľný pocit. Vôbec som sa nedokázala sústrediť na to, čo práve robím. Cítila som na dlaniach chlad, no nebola som si istá, že je spôsobený jeho dotykom alebo kovovým kormidlom. Stáli sme tak možno minúty, hodiny, dni? Nevedela som. Vietor nám fúkal do vlasov a schladzoval tak horúčavu, ktorá okolo nás panovala. Zrazu ostalo ticho. Motor utíchol, vietor v ušiach prestal hučať a vlasy mi padli do tváre. Rozhliadla som sa okolo seba. Hoci bola noc, mesiac žiaril a osvetľoval tak celú morskú hladinu. V diaľke som zazrela čierne obrysy stromov. Od pobrežia sme boli vzdialený nanajvýš pár kilometrov. Voda nabrala striebristý odlesk a v hrdle ma zaštípal studený vzduch. Nechtiac ma zatriaslo na čo Edward povolil svoje zovretie. Neuvedomila som si, v akej pozícii sa stále nachádzame.
"Prinesiem ti niečo na seba." Povedal a o chvíľu už som na ramenách cítila čosi príjemne teplé. Zakryl ma dekou a spolu sme sa posadili. Pozrela som sa na jeho tvár, ktorá teraz žmúrila kamsi do diaľky. Jeho pokožka ma fascinovala. Pod mesačnou žiarov sa podobala na kryštálový povrch. Neodolala som a moja ruka vystrelila smerom k nemu. Zastavila som sa v polke pohybu. Mesiac všetko skresľuje, uvedomila som si, keď som sa zadívala na svoje obyčajné ruky. Niečo také nie je možné. Všimol si, kam mieri moja ruka. Dotkol sa jej svojimi prstami a v jeho výraze sa odrážalo čosi zvláštne. Také niečo som nikdy nevidela. Cítila som sa... konečne svoja.
Náhle však jeho pohľad akoby stvrdol. Aj cez hrubú deku som cítila citeľné ochladenie. Z jeho strany...
"Mali by sme sa vrátiť. Je neskoro." Povedal odrazu. Na jednej strane som s ním súhlasila, no na druhej sa vo mne všetko vzoprelo. Nechcelo sa mi vracať. Nechcelo sa mi odtiaľto odchádzať. A nie len pre luxus na lodi. Nerozumela som náhlej zmene jeho nálady, no vystihovalo to jeho zodpovednosť, ktorú som si už predtým všimla. Nemo som prikývla. Vstal. Na chvíľu zaváhal. Akoby premýšľal. Potom podišiel opäť ku kormidlu. Postláčal zopár gombíkov, ako predtým a ja som čakala rovnaké zahučanie motora. Stále bolo ticho. Počula som len svoj vlastný dych. Opäť urobil pár pohybov na palubnej doske, no stále nič. V tichosti sa vytratil. Osamela som. Rozmýšľala som, čo sa mohlo stať. Hoci som ešte pred chvíľou nechcela opustiť túto loď, teraz ma prepadla panika. Obzerala som sa vôkol seba. Všade len temné more. Akoby aj mesiac protestoval a prestal žiariť. Vydesene som sa otočila za zvukom tichých krokov.
"Neboj sa, to som len ja." Zašepkal do ticha, keď zastal. Odľahlo mi, no stále som sa desila toho, čo príde. Dúfala som, že sa mu podarilo opraviť, nech už to bolo čokoľvek.
"Problém?" Utrúsila som zbabelo. Prikývol. Určite sa bude dať vyriešiť.
"Došiel benzín." Ouč! Ten asi tak ľahko nevyčaruje. Jedine, že by...
"Žiadne zásoby?" Tentoraz zakrútil hlavou záporne. Je toto vôbec možné? Čudovala som sa. Odpoveď ma napadla okamžite. Pri mne? Samozrejme!
"Nedá sa... niekomu zavolať, alebo tak niečo?" Hľadala som zúfalé riešenia. Prikývol.
"Ale teraz je noc, nikto by nás nenašiel. Musíme počkať do rána." Objasnil mi. Do rána. To prežijem. S množstvom morských príšer všade okolo. Pomoc!
Opäť som sa zatriasla. Tentoraz zimou aj strachom.
"Poď. Pôjdeme dnu. Je neskoro." Povedal a podal mi ruku. Vďačne som sa naňho usmiala. Bola mi oporou na hompáľajúcej sa lodi pod náporom vĺn.
O chvíľu neskôr som už sedela na veľkej pohodlnej sedačke uprostred útulnej vyhriatej obývačky. Bolo to tu neskutočné. Celkom ako veľký byt. Edward pred nás capol akúsi veľkú bielu nádobu. Podal mi jednu lyžičku a odklopil veko. Z rozšírenými očami a slinami na jazyku som sa zadívala na kopu žltkastej zmrzliny. Keď videl môj výraz, kútiky úst mu začalo mykať.
"Je tu niečo na smiech?" ohradila som sa. Záporne zakrútil hlavou, no stále sa snažil udúšať všetky zvuky, ktoré by ho mohli prezradiť. Radšej zodvihol nádobku zo stola a so zapichnutou lyžicou ju držal predo mnou.
"Nech sa páči!" ponúkol mi. Áno, bola to presne tá zmrzlina, ktorá skončila na mojich šatách. S ťažkosťami som nabrala čo najväčšiu porciu a s chuťou sa do nej pustila. Všimla som si, že Edward si za celú dobu odobral jeden, nanajvýš dva razy. Nevadí, aspoň mi viac ostane, pomyslela som si škodoradostne. Po krátkej chvíli som vylizovala posledné kúsky, keď moje vyjedanie prerušilo neslušné zívnutie. Len tak tak som si stihla zakryť ústa.
"Najvyšší čas ísť do postele." Zavelil tónom, ktorý nepripúšťal námietky . V prvom momente som sa zhrozila. No uvedomila som si, že som asi vážne unavená a toľko sladkého mi už pôsobí na mozog. No pravdou bolo, že som netušila kde a ako budem spať.
Odpratal zo stola všetky špinavé riady a pokynul my, aby som ho nasledovala. Opäť som sa ocitla na úzkych schodíkoch vedúcich niekde do trupu lode.
"Tu budeš spať a tu je kúpeľňa." Ukázal na úzke dvere, keď sme vstúpili do priestrannej kajuty. Bola tu veľká manželská posteľ a všetok nábytok z tmavého dreva. Návliečky boli z temnej modrej látky a všetko bolo k tomu doladené. Stolík s kreslami, závesy, dokonca tu bol aj koberec.
"Nechám ti tu súkromie. Ak by si čokoľvek potrebovala, budem hore." Ukázal na schody, ktorými sme práve vyšli.
"Ale..." chcela som namietať. Nechcela som ho vyhodiť z vlastnej postele. Kde bude spať? Na gauči? Na moje námietky rázne zavrtel hlavou a už stál sklonený na schodoch.
"Dobrú noc, Bella." Povedal tichučkým hlasom. Osamela som. Obzerala som s po priestrannej izbe. Končekmi prstov som prechádzala po vyleštenom nábytku a jemnej látke. Odhrnula som ľahké periny a posadila sa na kraj obrovskej postele. Bolo tu dosť miesta. Pre oboch...okamžite som tú myšlienku zahnala a rozhodla sa pre rýchlu sprchu.
Kúpeľňa bola asi jediná miestnosť, ktorá bola naozaj malá. Stál tu úzky sklenený sprchový kút, drobné umývadlo a toaleta. Rýchlo som sa vyzliekla a bosými nohami vstúpila na chladné kachličky. Osprchovala som sa naozaj rýchlo. Nevedela som, ako to tu s vodou chodí, nechcela som ju všetku minúť. Na vešiaku som objavila jednu bielu osušku, do ktorej som sa zabalila. Bosými nohami som našľapovala po mäkkom koberci. V ruke som držala svoje šaty a spodné prádlo. Rozmýšľala som, čo s tým. Spať v tom nebol práve najpohodlnejší nápad. Prešla som ku kraju postele, keď som si všimla čosi biele prehodené cez prikrývky. Zodvihla som to do rúk a uvedomila som si, že je to čisto biela košeľa. Jeho košeľa. Najskôr som sa trochu ostýchala, no pri pohľade na nepohodlné šaty a voľnu čistú košeľu som mala jasno. Vsunula som ruky do dlhých rukávov a pričuchla k limcu. Voňala úžasne. Zabalená do nej som vsunula nohy pod perinu a za pár chvíľ som o sebe nevedela.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 MUSEmaniačka MUSEmaniačka | Web | 19. července 2011 v 21:11 | Reagovat

ti dám takú vlnu kritiky že sa nespamätáš (ach kolká irónia):D:D:D
veď dobre vieš ako som ti to vychválila, však? 8-)
ale uznám ti jedno - lepšie si to rozseknúť nemohla :-D

2 Bewlyer Bewlyer | 19. července 2011 v 21:25 | Reagovat

rýchlo pokračovanie! :-)

3 Hell Hell | Web | 20. července 2011 v 10:43 | Reagovat

jistě že tě tam chci jinak bych ti nenapsala :-) takže si tě mám přidat jde se na to ;) jinak ta parodie je dokonalá s kámoškou jsme to viděly před prá dny a ještě dneska si o tom pořád píšem na fb xDDDDDD však se jenom koukni na mou zeď :D

4 LonelyGirl LonelyGirl | Web | 22. července 2011 v 15:13 | Reagovat

len dnes som prvýkrát zavítala na tvoj blog a keď som si prečítala toto bolo to dokonalé :) úplne super.. ani si nevieš predstaviť ako ma to zaujalo a tak si hneď idem perčítať aj druhú časť :) je to perfektné :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama