Icecream Romance II.

20. července 2011 v 20:00 | Gaudi |  Jednorázovky

Sľubovaná druhá časť :)



Prebudila som sa až vo chvíli, keď bola kajuta naplnená tlmeným svetlom prichádzajúcim cez drobné okienka. Ťažko sa mi to priznávalo, no spalo sa mi úžasne. V jemných ľahkých perinách prevoňaných jeho dokonalou vôňou znásobenou bielou košeľou, v ktorej som bola zabalená. To nebolo dobré. Vôbec to nebolo dobré. Odbehla som do kúpeľne trochu si schladiť svoju rozpálenú tvár. Nemohla som tam vyjsť v takomto stave. Prezliekla som sa do včerajších šiat a opatrne položila ten biely kus látky na už ustlanú posteľ.
Tichým krokom som našľapovala na drevené schody, aby som nikoho nezobudila, ak by náhodou ešte spal. Nemala som najmenšieho tušenia, koľko môže byť hodín. Vystrčila som von hlavu, trochu ma zamrzelo, že je dnes pod mrakom, no vzduch bol stále príjemne teplý. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu a v nose ma príjemne zašteklilo.
"Dobré ráno, Šípová Ruženka!" privítal ma sediac za prestretým stolom obloženým množstvom jedla. Prekvapene som pristúpila bližšie ku všetkým tým dobrotám. Sadla som si na rovnakú stoličku ako včera. Oproti nemu.
"Džús, kávu, čaj?" Opýtal sa. Nezmohla som sa na slovo. Stále som si prezerala stôl plný opečených toastov, lievancov, ovocia, croissantov a ďalšieho raňajkového jedla od výmyslu sveta.
"Ďžús." Poprosila som po chvíli, keď som sa načahovala za teplou opečenou hriankou. So šibalským úsmevom mi nalial plný pohár šťavy z čerstvo odšťavených pomarančov.
"O e?" Opýtala som sa nezrozumiteľne s plnými ústami.
"Nič...." Odvetil so smiechom.
"No tak!" Pohrozila som mu.
"Ja len že... že sa do teba ešte niečo zmestí, po tej včerajšej zmrzline." Objasnil mi. Zamračila som sa na neho.
"Som ti na smiech?" Spýtala som sa vážnym hlasom. Hlasno preglgol aby zadusil ďalší smiech a odpovedal záporne. Spokojne som sa usmiala a odkusla ďalšie sústo z marmeládového toastu. Zavládlo medzi nami ticho. Zachytila som jeho zamyslený pohľad, ako ma neprítomne sleduje. Nebolo mi to nepríjemné. Položila som nakusnutú hrianku na tanier a utrela si ústa. Jeho ruka sa odrazu zdvihla. Načiahol sa ku mne a jemne sa dotkol môjho nosa. Zľahka poň prešiel a ruku opäť stiahol. Môj pohľad, rovnako ako jeho zakotvil na jeho prste s červeným kúskom marmelády. Zapýrila som sa. Keby som nevedela čo to je, vyzeralo by to, akoby sa práve porezal. Zamyslene pozoroval ten kúsok na svojej ruke, keď ho po chvíli strčil do úst. Nechápavo som to pozorovala. Chcela som sa tváriť nezaujato, keď sa odrazu prebral z akéhosi tranzu a utrel si ruky do servítka. Dojedla som svoju porciu, a rozhodla sa, že na minimálne pol roka mi jedla stačilo.
"Ty," vyschlo mi odrazu v ústach, "nebudeš jesť?" Opýtala som sa, keď som si uvedomila, že pred sebou nemá žiaden tanier.
"Nie, už som jedol," objasnil mi, "dlho si spala."Opäť ma privádzal do rozpakov. Radšej som sa rozhodla postaviť a spratať zo stola. V polke pohybu som však ucítila na svojej ruke čosi chladivé. Pozrela som sa tým smerom. Chytil ma za ruku. Jemne, nie silno. Jeho prenikavý zlatý pohľad ma prinútil opäť si sadnúť. Natiahol ku mne aj druhú ruku. Podala som mu tú svoju. Naše prsty zľahka preplietol. Hodnú chvíľu som sa topila v jeho očiach. Bola som ako spútaná reťazami v žeravej láve, ktorá však nepálila, len príjemne hriala. K tomu sa kdesi v pozadí ozývala príjemná melódia.
"Opovážiš tu niečo upratovať." Hovoril tichým hlasom. Až po hodnej chvíli som si uvedomila, že to on na mňa rozpráva. Zahanbene som sklopila oči, čím som prerušila ten tranz. Chcela som rozpojiť naše ruky, no on mi ich stisol o čosi silnejšie.
"Užívaj si." Povedal nakoniec, rozpojil naše ruky a vstal.
Po tom ako zmizol v útrobách lode aj s riadom, som sa postavila a rozhodla to tu preskúmať. Chodila som po úzkych bočných stranách lode a pridŕžala sa kovového zábradlia. Vlasy mi lietali okolo hlavy pod náporom teplého vetra. Aj teplota vzduchu citeľne stúpla a pod tenkou vrstvou súvislých mrakov začínalo byť neznesiteľné dusno. Dostala som sa až k cípu lode, vyšla som na menší stupienok a nebezpečne sa predklonila nad vodu.
"Rose?" Ozvalo sa tesne pri mojom uchu. Od laku som takmer neudržala rovnováhu. Panikárila som pri predstave môjho tela letiaceho cez palubu.
"Neboj sa, držím ťa." Upokojoval ma a ja som si uvedomila jeho ruky obtočené okolo môjho pása. Keď sa presvedčil, že stojím pevne, jeho zovretie povolilo. Svojím telom sa však natlačil bližšie na mňa, rukami uchopil tie moje a roztiahol ich.
"Trochu klišé, nemyslíš?" Otočila som naň hlavu.
"Ty si s tým začala, bola si tu prvá." Vrátil mi.
"Sklamem ťa veľmi, keď poviem, že na DiCapria sa ani najmenej nepodobáš?" Rýpala som. Ale hovorila som čistú pravdu. Edward bol vysoko nad Kaprom. Edward bol úplne na vrchu. Zatváril sa na oko rozhorčene. Za okamih však jeho výraz poľavil a kútiky sa mu vyšvihli do jedného z tých šibalských úsmevov. To neveštilo nič dobré.
"Čo?" Opýtala som sa ustráchane.
"Fú, tu je teplo." Povedal a teatrálne si pri tom natriasal tričko.
"Ďakujem za novinku, ďalej?" Odbila som ho. Neodpovedal. Namiesto toho na mňa ukázal prstom. Potom na seba a nakoniec na teraz už azúrovo modrú vodu. Aha, docvaklo mi.
"Nie, nie, nie." Odmietala som. Než som však stihla ešte niečo dodať, jeho tričko zmizlo a predo mnou stála jeho odhalená hruď. Nestihla som si ju ani poriadne obzrieť a už sa vznášal vzduchom v dokonalej šípke. Takmer nehlučne dopadol do vody a na moje telo dopadlo zopár kvapiek vody. Nevynoril sa hodnú chvíľu. Keď si chlapec myslí, že ma nachytá a takto dostane do vody, je na omyle.
Po nekonečne dlhej dobe, keď sa moje odhodlanie začalo rúcať, sa z vody vynorila bronzová štica. Pohodil hlavou aby odstránil prebytočnú vodu z vlasov a zamával mi. Vlastne nie, volal ma, aby som sa k nemu pridala. Ten nápad som rázne odmietla. Voda bola určite ľadová a za druhé som tu nemala plavky.
Keď som sa opäť pozrela na miesto vo vode, nik tam nebol. Kým som sa spamätala a otočila, ocitla som sa rovno pred ním. Pozoroval ma výrazom týraného šteňaťa a zaťahal lemom mojich šiat.
"No ták!" prosil. Rozmýšľala som. Bolo mi naozaj teplo. A voda vyzerala fantasticky. Napokon, jeho výrazu sa nedalo odolať. Rozhodla som sa to risknúť. Otočila som sa mu chrbtom, ako by to pomohlo a vyzliekla si šaty. V čisto bielej spodnej bielizni som sa k nemu pomaly otočila. Pohľad v jeho tvári som nepoznávala. Stál nehybne, oči zabodnuté do mňa. Nevyzerali hrozivo, len tá farba...úplne čierne. Zaváhala som a zakryla sa rukami. Akoby sa prebral. Opäť vykúzlil úsmev a čakal, čo urobím. Uvedomila som si, že keď budem mať mokrú bielizeň, nemám sa do čoho prezliecť. No cúvnuť sa už nedalo, keďže som práve letela vzduchom. Jeho mokré ruky ma prehodili cez okraj lode. Rýchlo som sa prikrčila, aby som neurobila pleskáča.
Po mojom vodotrysku nasledoval ďalší. Vynorila som sa hneď vedľa neho.
"No vidiš, že to ide." Škeril sa. Chcela som sa tváriť naštvane, no nešlo to. Bolo tu veľmi príjemne.
Zoskoky sme pár krát zopakovali. Ja z nižšej zadnej časti jachty, Edward sa predvádzal z tej najvyššej. A že sa mu to darilo! Pred jedným takýmto skokom, keď som ho sledovala šliapajúc vodu, zaváhal. Hecovala som ho a zhadzovala. Po niekoľkých úškrnoch nasledovala dokonalé salto a dopad kúsok odo mňa. Obdivne som hvizdla. Jeho hlava sa vynorila priamo predo mnou. Neodolala som a odhrnula mu vlasy z tváre a opäť sa ponorila do jeho pohľadu. On urobil to isté, pričom ma druhou rukou pridržiaval okolo pásu. Voda okolo nás sa upokojila a ostalo ticho. Počuť bolo len naše namáhané dychy. Táto situácia bola takmer taká istá, ako tá včera. Naše hlavy sa začali približovať. Chcela som to. Túžila som po tom.
No opäť ma prepadol strach.
Odklonila som sa od neho a so smiechom ho šplechla do tváre. Bála som sa, ako bude na moje detinské správanie reagovať, no on sa pridal k môjmu smiechu a vrátil mi to dvojnásobnou dávkou. Ešte chvíľu sme sa takto zabávali, až kým som sa necítila úplne vyčerpaná. Oči ma štípali od soli a po schodoch som vyšla takmer poslepiačky.

Únavou som sa zvalila do kresla. Edward sa pridal vedľa mňa pričom mi podával uterák. S vďačnosťou som ho prijala, keď v tom som si uvedomila, ako tam pred ním sedím. Vystrelila som zo sedu ako so sršňom v zadku a utekala sa schovať do útrob lode. Prvé ma napadli schodíky vedúce do spodnej kajuty. Zastavila som sa až uprostred izby na mäkkom koberci, na ktorý zo mňa stekala slaná morská voda. V rýchlosti som sa osušila a rozmýšľala, čo teraz. Predsa tam nemôžem byť takto! V mokrej, priesvitnej bielizni. A dať si len upäté šaty, to tiež nebolo bohvie čo. Zrak mi padol na posteľ, na ktorej sa stále vynímala jeho biela košeľa. Nebolo to práve najrozumnejšie riešenie, no stále lepšie ako možnosti pred tým.
Suchá a odsolená som sa zabalila do príjemnej bavlny a zhlboka sa nadýchla. Opäť sa mi zatočila hlava. Skontrolovala som dĺžku. Siahala mi takmer do polky stehien. Keď budem opatrná, všetko dobre dopadne. Bielizeň bude čoskoro suchá...
Tichým našľapovaním som vyšla späť a posadila sa na predošlé miesto. Nohy som držala tesne pri sebe. Edward na mňa pozrel obdivným pohľadom.
"Pristane ti to." Pochválil ma, pričom jeho oči opäť naberali tmavší odtieň. Mám úpal?
Chvíľu sme tam len tak sedeli a oddychovali, až pokiaľ Edward nevypustil ďalšie veľmi nebezpečné slová: "Mám nápad."
"Ale nie, zase?" povzdychla som si zhrozene. Na oplátku ma spražil ublíženým pohľadom a zase zmizol. Keď som ho zbadala vracať sa, moje obočie sa samovoľne posunulo na hor. V rukách držal dva rybárske prúty.
"Čo s tým chceš, prosím ťa, robiť?!" skríkla som zhrozene.
"Chytíme si obed." zahlásil.

Minimálne dve hodiny sme sedeli na hornej palube a čakali, kým nám zaberú nejaké tie žraloky. No udice sa ani len nepohli. Celú tú dobu sme prekecali. Rozprával mi o svojej rodine. O jeho šťastí, keď ho adoptovali, o jeho rodičoch a množstve súrodencoch, ktorý mu občas liezli na nervy. O dvoch nevlastných bratoch a sestrách. Hoci ich väčšinu času len ohováral, bolo na ňom vidno, že ich má rád. Pomaly začalo Slnko za mrakmi klesať a vzduch sa ochladzoval.
"Z toho už obed nebude," skonštatovala som, "jedine ak večera." No aj o tom som silno pochybovala. A môj žalúdok to dal patrične najavo.
"Myslím, že som v kuchyni videl aj nejaké cestoviny." Reagoval. To to bolo až tak počuť?
Zložili sme nakoniec udice do pôvodného stavu a celí nešťastní z toľkého neúspechu sa vydali späť dole. O pätnásť minút neskôr stála na stole misa plná špagiet s akousi červenou hmotou navrchu.
"Mňamka." Skonštatovala som, na čo sa Edwardova tvár stiahla do znechuteného úškrnu. Opäť som zjedla väčšinu porcie, pričom to vyzeralo, že on sa tej svojej ani nedotkol. Nie je hladný? Alebo je taký fajnový, že mu špagety nechutia? Zotmelo sa.


Keď bol môj tanier takmer vylízaný, a nevyzeralo to, že on bude ešte pokračovať, vstal, aby upratal zo stola. Opäť mi prikázal ničoho sa nedotknúť, no nevydržala som len tak nečinne sedieť. Akonáhle zašiel za dvere, zobrala som zvyšný riad a nasledovala ho dnu. Nepočítala som však s tým, že on bude tak rýchlo späť. A on nepočítal s tým, že ja mu budem stáť vo dverách. Všetko čo som držala v rukách sa v momente ocitlo roztrieštené na zemi. Som to ja ale nemehlo!
"Ja...,"zadrhol sa mi hlas, "ospravedlňujem sa, nechcela som, som nemehlo." On vedel, prečo nechcel, aby som sa čohokoľvek chytala.
"Bella!" Takmer na mňa skríkol. Pod náporom jeho hlasu som sa prikrčila.
"Už nikdy sa mi neospravedlňuj." Dodal miernejšie, keď sa zadíval na môj vydesený výraz. Stáli sme tam, medzi dverami, natisnutý na sebe stojac na kusoch rozbitých tanierov. Urobila som krok vzad, pričom črepy podomnou nepríjemne zaškrípali. Nechcela som ho viac dráždiť, chcela som mu radšej zmiznúť z očí. No ďalší som už urobiť nedokázala. Ucítila som jeho chladný dotyk na mojej ruke. Na druhej tak isto. Zodvihla som k nemu hlavu, za čo som si okamžite nadávala. Zase sa to celé opakovalo. Dych sa mi zrýchlil a srdce splašene bilo. Nie, musí to prestať! Nemôže sa na mňa takto dívať! Nie po tom, čo som mu rozbila obedovú súpravu za horibilnú cenu, nemôže vo mne vyvolávať takéto pocity!
"Prečo si ma sem pozval?" Vyšlo zo mňa bez rozmyslu. Potrebovala som to vedieť, bola som len cudzinec ulici...Jednu ruku pustil, no v zápätí som ju ucítila na svojom chrbte. Odpoveď som nedostala.
"Prečo si prišla?" Vrátil mi pošepky. Ani ja som nevedela odpovedať. Nebola som v stave rozmýšľať. Moje telo bolo ako z rôsolu, bála som sa že to opäť celé pokašlem. Ale čo to vlastne znamená? Pokašlem. Opäť sa z toho vykrútim, hoci mojim telom prúdi neutíchajúca túžba, alebo sa tomu poddám a nasledujúcich niekoľko týždňov strávim zabúdaním na ten okamih, čo sa mi aj tak nepodarí?
"Bella, ja..." prerušil moje myšlienky. Rukou na mojom chrbte si ma pritiahol bližšie a druhou pohladil moje líce. Musela som privrieť oči. Toľko neopísateľnej energie. Čakala som, kým vetu dokončí, čo z neho vyjde. Chcela som to vedieť, no zároveň som sa toho desila. Jeho hlas znel tak, tak... túžobne. Odpovede som sa však nedočkala, aspoň nie vo verbálnej podobe. Jeho pery sa ocitli na tých mojich. Najskôr sa nepohli. Čakal. Dával mi na výber. No ja som už nemohla. Zodvihla som sa na špičkách, aby som mu bola čo najbližšie. Pochopil to ako súhlas a naše ústa sa začali pohybovať v neskutočnej súhre. Ruky som mu obtočila okolo trupu a ťahala sa k nemu stále bližšie a bližšie. On sa snažil o to isté. Držal teraz moju tvár oboma rukami a nepatrne ju hladil, zatiaľ čo sme sa obaja bez dychu oddávali nebeskému bozku. Jeho chladné, hebké pery na tých mojich. Boli ako med. Chcela som z nich dostať všetku tú sladkosť. A dravosť. Bozky boli čoraz naliehavejšie. Naše jazyky tancovali vášnivý tanec, navzájom sa oťukávali a preplietali.
Ucítila som tlak na mojom tele. Urobila som krok vzad. A potom ďalší a ďalší. Črepiny pod nami nepríjemne škrípali, no ani jeden z nás tomu nevenoval pozornosť. Do niečoho som narazila. V chrbte ma nepríjemne ohlo, no ani to nám nezabránilo prestať v činnosti. Moje ruky stále putovali po jeho chrbte, zatiaľ čo tie jeho sa začínali posúvať čoraz nižšie. Jednu z nich som ucítila na svojom stehne. Chytil ma pod kolenom a nohu nadvihol k sebe. Druhou nohou som sa vyšvihla na stôl, do ktorého som vrazila. Naše bozky naberali iný smer. Hladil ma po stehnách a hral sa s lemom jeho bielej košele. Ja som robila to isté s jeho tričkom. Doprial mi trochu vzduchu a perami sa premiestnil na môj krk. Zasypával ho čoraz vášnivejšími bozkami a ja som sa snažila prerývane nabrať aspoň trochu vzduchu. Otvorila som stále zatvorené oči, aby som sa mu mohla pozrieť do tváre, keď v tom ma osvetlilo modro-červené svetlo. Na moment som zmeravela. Zaregistroval moju strnulosť a okamžite prestal. Ospravedlňujúco sa zadíval do mojej tváre. Svetlám bol otočený chrbtom. Myknutím hlavy som mu naznačila, nech sa pozrie za seba. Urobil tak a o krok odo mňa odstúpil. Aj ja som sa narovnala a postavila sa vedľa neho. Sledovali sme prichádzajúcu loď, ktorá zastavila tesne pri nás. Cez palubu preskočil nejaký chlapík v kapitánskej čiapke.
"Tak decká, párty skončila." Zavelil pričom mu cukalo ústami. V tej tme som si všimla jeho robustnú postavu, z pod čiapky mi vytŕčalo zopár krátkych kučeravých vlasov.
"Námorná služba." Predstavil druhý, ktorý sa tu náhle zjavil v rovnakej čiapke, no s dlhšou blond hrivou.
"Volali ste nás, či nie?" Objasnil nám, keď som sa na nich nechápavo pozrela. Absolútne som zabudla, čo na tejto lodi robím. Prečo sme vlastne tu. Náhle ma zaliala vlna sklamania. Je to tu. Je koniec.
Edward im na otázku prikývol a ja som sa stratila v spodnej kajute. Bola som rada, že aspoň táto maličkosť mi neušla. Rýchlo som sa prezliekla z Edwardovej košele do už suchej bielizne a šiat. Vybehla som opäť k nim.
"Slečna, vy poďte s nami." Zavelil blonďák. Otočila som sa so smutným výrazom v tvári na Edwarda. Chcela som sa s ním aspoň rozlúčiť. Nestihla som. Policajt, či ako ho nazvať, mi pomohol prejsť na ich čln a tam ma usadil. Otočila som sa ešte tým smerom. Druhý vybral z člna bandasku. Postavil ju na palubu jachty a povedal Edwardovi, aby nás nasledoval. To vo mne vyvolala iskru nádeje. Žmúrila som do tmy a snažila sa počúvať, čo mu ešte hovorí. Nemala som šťastie, zdalo sa mi jedine, akoby ho ten väčší pobúchal po chrbte, Edward mu to opätoval širokým úsmevom. Nerozumela som tomu. Zrejme môj pohľad vycítil, a keď sa presvedčil, že sa na neho pozerám, zdvorilo policajtovi podal ruku. Poslal mi jeden vzdušný bozk a na malom člne odrazu nabehol motor. Posádka o troch ľuďoch bola kompletná.
"No tak slečna, netvárte sa ako kakabus, čo sa vidíte posledný krát v živote?" Zasmial sa. Keby ten vedel. Znova som sa obzrela na slabo osvetlenú jachtu. Zaznamenala som pohyb. Nebolo to spôsobené len tým, že sme išli my. Jeho jachta sa pohla opačným smerom. Bodlo ma pri srdci. Ale... akoby to tak rýchlo stihol? Jedna bandaska? Ani by nenaštartoval. Jedine, že by...







Niekde inde, ktosi iný


Prevalila som sa na druhý bok, pričom sa matrac podo mnou mierne natriasol. Opäť čas na vymenenie postele...pomyslela som si. A keď už sme pri tom, myslím že to neostane len pri jednej. Vyskočila som z postele s úsmevom od ucha k uchu a na hlavu si nasadila odloženú kapitánsku čiapku môjho drahého. Obzerala som sa v zrkadle. Ako krásne všetko vychádzalo. Nikdy som svoje schopnosti nemilovala viac než teraz. Konečne nastane nejaká zmena. Bola som na môjho bratríčka nesmierne hrdá, a nie len preto, že ma konečne poslúchol. Dokonca sa do mojich plánov aj sám zapojil, hoci o tom ani sám nevedel.
Prvá vízia ma zastihla v čase, keď sa rozhodol opäť nás na čas opustiť. Musela som skrývať svoju radosť, pretože nikoho z nás to netešilo. Všetci mu chceli dopriať trochu voľnosti, nikto z nás si nevedel celkom predstaviť, aké je to tráviť čas sám v dome plnom párikov. A po tej osudnej vízii som vedela, že to boli posledné takéto chvíle v našom dome. Stačilo ho už len trochu nasmerovať tým správnym smerom. Prekvapilo ma, že ani veľmi neprotestoval. Zrejme on sám ešte žiaden plán cesty nemal. A vydať sa na jachte naprieč morom a slnečným lúčom bola pre upíra obrovská výzva. Prisľúbila som mu pravidelné predpovede počasia, a tak sa mohol v prípade pre nás priaznivého počasia vydať aj na pevninu. Akoby v tomto prípade aj počasie hralo s nami. Hoci vôbec netušil, prečo som ho poslala do tých ktorých končín, dôveroval mi. Po toľkých spoločných rokoch musel tušiť, že ak už ide o čokoľvek, bolo to dôležité. Zbytočne sa nevypytoval. Vedel, že mu nič nepoviem. Ale akonáhle doňho vrazilo to drobné žieňa, presne vedel, o čo šlo. Tak trochu som sa musela zahrať na špiónku, hoci len cez moje vízie. Vedela som, že by to môj braček moc neschvaľoval, ale musela som mať nejaké info!
Podľa jeho úsmevu som presne vedela, kedy mu to došlo. Došlo mu, že je to ona. Že už nebude sám ako kôl v plote. Vedela som, ako sa mu myšlienky rozpŕchli na všetky strany a nebol schopný uvažovať. Chcela som mu pomôcť. Ale nemala som ako. Z tohto sa musel vymotať sám. A nakoniec to dokázal. Vedel, že ju musí ešte niekedy vidieť. A nepopieram, večera bola perfektný nápad. Stačilo len trochu premáhania... vôbec som mu nezávidela.
Moje vízie sa stávali čoraz jasnejšími a úsmev na perách čoraz širší. Ostatné osadenstvo domu si to nemohlo nevšimnúť, a tak som sa aj im musela zdôveriť s novinkami. Všetci z toho boli nadšení. Skoro... Jeden člen sa zdal byť urazený, že sme ich do plánov nezaplietli. Emmett chcel pomôcť stoj čo stoj. Naliehal, že Bellu proste musí spoznať a že Edward to bez našej pomoci pokašle. Nechcela som to priznať, no taktiež som sa toho obávala. Keď som však zbadala jeho nápad s plavbou a nedostatkom paliva, vyskočila som od radosti na nohy a skákala po celej obývačke. Netušila som, čo všetko sa v mojom vždy morálnom bratovi skrýva. Môj drahý si najskôr myslel, že som dostala akýsi druh záchvatu. Radosť však opadla v momente, keď som zbadala trhliny, ktoré jeho plán mal.
Zatiaľ čo Bella spala, cez telefón sme spriadali plány. Z počiatku Edward nebol moc nadšený tým, že sa mu do toho pletieme, no po dlhom naliehaní nakoniec povolil. Pre chalanov nebol žiaden problém požičať si policajný čln. A tak celý rozradostený z krátkeho výletu, vydali sa naprieč oceánom, aby do večera boli tam.
Neušiel mi tichý chichot, keď som si spomenula, v akej chvíli k ich lodi dorazili. Ale nemala som im to za zlé. Tie dve hrdličky ešte budú mať na seba dosť času. Nepochybovala som o tom, že hneď ako sa Edward vráti, vydá sa hľadať jej domov. Ani drobné zaváhania ohľadom nášho tajomstva ho neprinútia zastaviť. Už teraz vedel, čo chcel, a mne stačilo len presnejšie sa zamerať na detaily výzdoby zo svojej vízie. Už len zohnať tie správne šaty.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 LonelyGirl LonelyGirl | Web | 22. července 2011 v 15:31 | Reagovat

vieš s akým napätím som to čítala? :) napísala si to vážne super... a ten koniec, no proste.. nemám slov :) najprv som si ale myslela, že už sa ani neuvidia.. ale som rada, že si to skončila takto :)

2 Ronnie Ronnie | Web | 24. července 2011 v 20:35 | Reagovat

no, prečítala som obidva diely a musím povedať, že sa ti to podarilo! Najprv sa mi to veľmi nechcelo čítať, ale potom som si na to sadla, spravila si čas a ukázalo sa, že som urobila dobre, keď som sa do toho pustila! :D Bolo to také preláskované, ale o to krajšie! :) CHválim ;-)

3 Basee‼Kris Basee‼Kris | Web | 31. července 2011 v 20:15 | Reagovat

Tuhle tvojí skvělou povídku jsem si přečetla až včera večer, konečně jsem měla náladu :-D a můžu ti říct, že se ti neskutečně povedla! Strašně se mi líbila! :-) Těším se, psát další povídky a hlavně new kapči! ;-) :-D

4 IvušQa :-* - *Tvoje Affs* IvušQa :-* - *Tvoje Affs* | Web | 1. srpna 2011 v 20:13 | Reagovat

Opäť jedna dokonalá kapitola! :D Táto druhá kapitola ma prinútila, aby som si prečítala aj tú prvú a som unesená. Teraz si ju budem čítať pravidelne, ako aj tvoje ostatné poviedky! :D :)

5 IvušQa :-* - *Tvoje Affs* IvušQa :-* - *Tvoje Affs* | Web | 1. srpna 2011 v 20:13 | Reagovat

Opäť jedna dokonalá kapitola! :D Táto druhá kapitola ma prinútila, aby som si prečítala aj tú prvú a som unesená. Teraz si ju budem čítať pravidelne, ako aj tvoje ostatné poviedky! :D :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama