Sarcastic Love 12. kapitola

7. července 2011 v 20:00 | Gaudi |  Sarcastic Love
HA! :D Aj tak už neviem písať... ale aj toto mi leží nejakú dobu v počítači, tak ak by niekto chcel...


"A baby? Volajte ho Edý!" Zakričala som na ne v poslednej chvíli.

12. kapitola
Konečne v suchu! Zabrblala som, keď som sa bez ujmy na živote nasledujúce ráno dostala do nákladiačika. Na kapotu auta dopadali kvapky veľkosti hrachu a dodávali tak tomuto mestu jeho charakteristický nádych. Na tretí krát som zabuchla zhrdzavené dvere, spolu s bundou, a celá natešená sledovala hodiny na prístrojovej doske. Dobre, žiadne tam neboli... Ale aspoň pre efekt. Dnes som mala obzvlášť dobrý pocit že nemeškám, s rachotom som naštartovala túto oranžovú rachotinu a rozbehla sa smer škola.
Na parkovisku sa začali zbiehať prví študenti v svojich ojazdených autách. Samozrejme, aj tu existovali výnimky. Tou bola momentálne novo prisťahovaná rodina Cullenovcov, ktorej členovia práve vchádzali na parkovisko v dvoch nablýskaných drahých autách. Blýskať sa môžu koľko chcú... aj tak prší.
Popri tom ako som sa snažila vyteperiť von a nasadiť si kapucňu, som po očku sledovala túto novú famíliu. Z veľkého červeného Jeepu vystupoval akýsi poloobor spolu ruka v ruke s nejakou blondínkou. Zrejme Rosalie. Hneď vedľa neho šmykom zaparkovalo strieborné volvo, z ktorého ešte takmer za jazdy vyskočila známa čiernovláska s akýmsi blondiakom. A nakoniec on. S našuchoreným három, vypnutou hruďou a infantilným úsmevom. Parkovisko bolo čoraz plnšie a ja som si všimla, ako ma už pod školským prístreškom opäť čakajú Angela s Jessicou. No akonáhle som vykročila nohou smerom k nim, celým priestorom sa ozvalo ohlušujúce volanie.
"Edýýý!" rozumela som. V prvom momente som nemohla uveriť vlastným ušiam. Rýchlym krokom som sa prepracovala pod striešku a sledovala scénu, ktorá sa pred nami práve odohrávala. Spoza rohu sa vynorila blonďavá hlava Lauren a behom a lá Usain Bolt* si to rozbehla priamo naňho. Chudák chlapec bol z toho tak mimo, že jej tvrdý náraz do jeho hrude takmer neustál. Tušila som, kto to má celé na svedomí. S úsmevom od ucha k uchu som sa otočila na vyškerenú Jess ukazujúcu palec hore. Ako to tá všetko dokáže? Neveriacky som nad tým krútila hlavou no úsmev mi na perách stále pretrvával. Až do chvíle, kedy sa môj pohľad stretol s tým jeho. Chladným, odmeraným a hlavne vytočeným.

Rýchlosťou blesku, alebo skôr mojou maximálnou rýchlosťou som sa odpratala na prvú hodinu. Zapadla som do svojej lavice a na ňu vyvalila všetky potrebné učebnice.
"Čauko!" ozval sa odrazu blízko mňa neznámy hlas.
"Tu, hore." Pokračoval, keď som nijako nereagovala. Kto mal tušiť, že to hovorí práve na mňa? Jediné cudzie hlasy môžu pochádzať z Cullenovskej rodiny a ja som nemala ani najmenší záujem sa s niekým od nich rozprávať.
"Ty musíš byť Bellča!"
"Bella." Opravila som ho, keď sa nenechal odbiť. Všimla som si ponúkanú ruku, alebo skôr labu. Konečne som zodvihla svoj pohľad.
"Som Emmett." Predstavil sa mi s úsmevom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani krajec chleba. Prijala som jeho ponúkanú ruku, potriasla ňou, no to bolo všetko. Ďalej som sa venovala učebniciam a učivu, ktoré sme ešte ani nepreberali.
"Máš tu voľné?" ozvalo sa nado mnou po chvíli. On je stále tu? Včera som sedela sama, musel sedieť inde, nech sa tam pekne odprace aj dnes.
"Ale no tááák! S tebou bude určite väčšia prča než s tým indivíduom tam v rohu." On nazval Mika Newtona indivíduom? Nohou som posunula stoličku na znak toho, aby si sadol.
"Supiš! Neboj sa, ja ťa neuhryznem, uvidíš." Snažil sa ma upokojiť no pri svojich slovách sa začal nekontrolovateľne smiať. Je mu zle? Zvedavci okolo nás začali pomaly otáčať svoje hlavy smerom k nám a ja som netušila, čo je tu také smiešne. Ešte raz som sa pozrela na rehotajúceho sa Emmetta, no jeho smiech bol taký nákazlivý, že moje kútiky sa začali samovoľne zdvíhať tiež. Museli sme vyzerať fantasticky. Banda trubirohov smejúcich sa na bohvie čom, čo ani oni sami nevedia. Ale čo? Keď ma za môj doterajší život nikto neposlal do blázinca, teraz je už prineskoro.
Smiať sme sa prestali až vo chvíli, keď som nad sebou uvidela rozčúlený výraz profesora. Ako je možné, že som si ani nevšimla, kedy prišiel?
Ale musím uznať, že s Emmettom bola sranda. Počas hodiny nás profák musel upozorňovať ešte minimálne tri krát. A každý raz sa Emm vyhovoril na mňa. Vraj ho otravujem, vraj som strašne vtipná a stále ho rozosmievam. Až keď som ho spražila svojím vražedným pohľadom, odhovoril učiteľa, aby ma nechal po škole.
Emmett bol... iný. Iný ako Edward. Bol milý, zábavný, pekný... Bože dievča, spamätaj sa! Čuš, a nechaj ma dohovoriť! ...a veľký. Vážne, bol to zvláštny pocit, keď sa vedľa vás natriasala tá hora svalstva, no on akoby zo seba vysielal dobrú náladu. Hoci...nemyslím si že sa jeho nálada dá zvládať stále, som si takmer istá, že by mi to po chvíli začalo liezť na nervy.
Našťastie zazvonilo v správnej chvíli. Emmett na mňa spiklenecky žmurkol na znak nášho víťazstva. Alebo jeho? Podarilo sa mu prehovoriť učiteľa, aby ma nenechával po škole. Akoby som ja za to mohla?! Učiteľ sa k nášmu trestu už viac nevrátil, Emmett ústami naznačil ´vec vybavená´. S úsmevom na perách a dobrou náladou som si zhrnula knihy do tašky a vychádzala z triedy.
Až do chvíle, kým som na svojom ramene neucítila tvrdú ranu. To bude zas modrina!
"Čau, vidíme sa!" ozvalo sa vedľa mňa. Aha, to len bolo Emmetove priateľské potľapkanie po chrbte. Chlapec ešte zjavne nevie ovládať svoju silu. S hraným úsmevom a miernym potácaním som mu pozdrav vrátila a snažila sa udržať rovnováhu. Nechcela som sa opäť rozpleštiť rovno medzi dverami. Ledva som sa pozviechala, vymotala sa spomedzi stádo zdrhajúcich študentov a znova som na svojom ramene ucítila bolesť. Dievča, ty sa dnes necháš zmrzačiť! Tento krát už so suverénne naštvaným výrazom som sa obrátila na tú kopu svalstva, no úškrn mi zmizol z pier v momente, keď som si uvedomila, že tentoraz to Emmett nebol.

*pozn. opravovateľa:
Usain Bolt - svetový rekordman v behu, momentálne v reklame na Pumy
*poznámka autora: autor vždy nechá vtipné poznámky opravovatela, aj keď Pumy ako pumy :D Na týchto by si Edo moc nepocutnal...:D
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Aiko Aiko | Web | 7. července 2011 v 21:27 | Reagovat

Aj na mojej tvári sa zjavil infatilný úsmev, keď som v novinkách zbadala, že si po veeeeľmi a veeeeľmi veeeelice dlhom čas pridala ďalšiu kapitolu. Prečítala som ju jedným dychom a infatilný úsmev pretrvával a stále aj pretrváva :D :D Dúfam, že na pokračovanie nebudeme čakať ďalšieho pol roka :P

2 Ronnie Ronnie | Web | 7. července 2011 v 23:26 | Reagovat

tak toto bolo smiešne... Emm vždy zachráni situáciu, a to nehovorím len kvôli tomu, že sa mi z Twilightu najviac ľúbi :D super diel!! ;-)

3 Basee‼Kris Basee‼Kris | Web | 8. července 2011 v 15:06 | Reagovat

Ale vieš!! :-)... Dlouho, dlouho jsem čekala, jestli se tady objeví nějaká nová kapitola a teď je tady! A jaká super a zábavná! :-D

4 MUSEmaniačka MUSEmaniačka | Web | 9. července 2011 v 16:16 | Reagovat

dobré si to pripomenúť :D:D:D

OK, ako tvoj 'opravovateľ' rešpektujem tvoju poznámku autora :D ale úprimne - myslíš, že by si ho niekto vygúglil? :D ja si myslím, že nie :D:D:D

dokonale si viem Edíka predstaviť ako cucia tie Pumy xDD cez šnúrky! :D

5 IvušQa :-* - *Tvoje Affs* IvušQa :-* - *Tvoje Affs* | Web | 9. července 2011 v 18:16 | Reagovat

Ahoj affí :) Odchádzam na prázdniny, tak dávam na blog hiatus. Viac tu:

http://the-best-twilight-saga.blog.cz/1107/papa-alebo-hiatus

PS: Prepáž za zkopírovaný komentár
PPS: Opäť brutálna kapitola :D :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama