Stockholm Syndrome II.

3. července 2011 v 20:00 | Gaudi

Nikým nechcené pokračovanie je tu :D
Mala som ho napísané ešte pred zverejnením prvej časti, tak ho nenechám hniť v počítači...
Ale ak by sa náhodou vyskytol nejaký ten čitateľ (o dvoch viem a ďakujem im za komentáre, či už blogové alebo iné :*), poteším sa a možno sa vrhnem aj na tretiu časť xD


II.
Na podlahu došliapol v úplnej tichosti. Jeho oči sa v momente prispôsobili tme v izbe a o poznanie viac sčerneli. Musel dokonca zadržať dych, aby bol schopný rozumne uvažovať. Jeho myseľ bola úplne zatienená. Nevedel čo robí a ani prečo. Vedel len to, že musí. Bol totiž závislý.
Cez hlavu si opäť prehodil kapucňu. Len pre istotu. Urobil jeden váhavý krok k jej posteli. Pomaly vydýchol a opatrne skúsil nasať nový vzduch do svojich pľúc. Tá vôňa ho pohltila ako tornádo, na pár sekúnd sa mu dokonca zamotala hlava. Chytil sa steny, aby toľkú páľavu ustál. Dýchal plytko. Nechal ju absorbovať do každého centimetra svojej pokožky. Bol v opojení.
Opäť otvoril oči. Skúsil sa znova pohnúť. Išlo to. Pomaly pristúpil k jej posteli až sa nohami dotýkal rámu jej postele. Sledoval ju. Prezeral si každý kúsok jej tela. Nič iné ho nezaujímalo. No jej telo bolo príliš zahalené prikrývkou. Jedným prstom jej odhrnul strapaté vlasy z ramien a z krku. Jej bledá pokožka ho zaujala. Jej odtieň sa blížil tomu jeho. Nebyť červených pulzujúcich tepien pod jej pokožkou a sálajúceho tepla z jej tela, začal by premýšľať, či nie je jednou z nich. Nie, rozhodne ňou nebola. Akoby mohla tak prekrásne voňať? Akoby jej vôňa mohla spaľovať každú bunku v jeho tele, ak by bola ako on?
Nahol sa k nej ešte bližšie. Zaboril ruku do jej vlasov a prameň z nich pozdvihol k sebe. Opäť privrel oči a nechal prúdiť vôňu svojím telom. Užíval si ten okamih, keď sa mu zrazu prameň vyšmykol z rúk. Nedržal ho pevne. Jej vlasy mal len položené na svojej dlani. Všimol si pohyb. Vystrašil sa, že ju zobudil. Bol zdesený, že by teraz musel zmiznúť. Teraz, keď bol už tak blízko!

Pretočila sa na druhý bok. Prerývane sa nadýchla a opäť vydýchla. Na moment akoby jej srdečný rytmus vynechal jeden úder. Zadržala dych. On tiež. Napäto sledoval celú situáciu z tmavého rohu izby. Uľavilo sa mu, keď začul jej srdce opäť pravidelne biť. Stále spala.
Znova pristúpil k jej posteli. Už nemohol dlho čakať. Situácia pred chvíľou ho natoľko vystrašila, že si jednoducho nemohol dovoliť vychutnávať si jej vôňou nasiaknutú izbu spolu s jej prítomnosťou. Musel konať. Upokojoval sa vedomím, že za chvíľu si ju bude môcť vychutnávať plnými dúškami. Naklonil sa k jej krku. Nosom sa dotkol jej ramena. Dýchal plytko. Pohľadom putoval po jej tele, po vlasoch, krku, ramenách, rukách. Zastavil sa na prikrývke a pokračoval ďalej cez kúsok jej poodhalenej nohy. Natiahol ruku. Uchopil jemnú prikrývku o do dvoch prstov. Poťažkal ju a nakoniec ju z nej celú pomalým pohybom stiahol. Jej telo sa opäť pretočilo a jemu sa naskytol pohľad na jej dokonalú tvár, ktorú ohraničovali jej tmavé kučery. Vyčerpane vyfúkla. Zastavil. Pozorne sledoval každučký sval na jej tvári. Keď sa opäť upokojila, natiahol svoje ruky opäť k jej telu. Premeral si voľné otrhané tepláky. Pomalým posunom vsunul svoju ruku pod jej kolená. Druhou sa prebrodil cez jej husté vlasy, popod jej chrbát, pričom sa snažil čo najmenej dotýkať jej odhalenej pokožky. Pri dotyku jeho pokožky s tou jej akoby ním prechádzal miliónov výbojných čiastočiek. Sám nevedel ten pocit opísať. Bol mrazivý, no nie nepríjemný. Tušil, že sa nebezpečnou rýchlosťou rúti k predávkovaniu.
Pomaly, bez akejkoľvek námahy si ju opatrne vyhupol do náruče. Pozorne počúval jej srdečný tep. Nemohol si dovoliť, aby sa teraz zobudila. Ľudia boli príliš blízko.
Pre istotu sa ešte raz započúval do ticha domu. Počul tri pravidelne bijúce srdcia a dve spiace mysle. Niekoľkými opatrnými krokmi sa dostal k dverám jej izby a jedným prstom opatrne siahol na kľučku. Dvere s tichým cvaknutím povolili. Jednou nohou ich o kúsok odchýlil a spolu s ňou v náručí opustil jej izbu. A hoci v dome vládla tmavá noc, orientovať sa v priestore mu nerobilo žiaden problém. Pohyboval sa akoby tu bol už po stý krát. Tichým našľapovaním zbehol drevené schodisko a ocitol sa vo vstupnej, nie moc priestrannej hale. Pristúpil k vchodovým dverám. Zastal a posledný krát sa nadýchol vône jej domova. Keby len tušila...

Rovnako ako dvere jej izby otvoril aj tie vchodové. Jedným krokom ju preniesol cez prah a nemotorne ich zatvoril. Zadíval sa na pootvorené okno na poschodí. Mohol aj skočiť. O svojich fyzických schopnostiach nepochyboval, no obával sa jej reakcií. Takto to bolo jednoduchšie. Urobil ešte pár opatrných krokov cez príjazdovú cestu než sa konečne rozbehol.

Cítila vietor vo vlasoch. Najskôr to bol len mierny vánok, ktorý jej rozstrapatil končeky, potom ucítila jeho silu na svojej tvári. Chladil ju na odhalených kúskoch pokožky. Napokon akoby sa ocitla uprostred víchrice. Bol to divný sen. Tak reálne pocity. Chcela sa od toľkého chladu chrániť, chcela prikrčiť nohy a ruky k telu, chcela odvrátiť tvár kamsi do závetria. Nedalo sa. Akoby nemala kam. Pritlačila hlavu o mäkkú látku. Čosi bolo inak. Látka bola iná. Vdýchla trochu vzduchu. Voňala inak. Podarilo sa jej pohnúť rukou. Chcela nahmatať svoj vankúš. Paplón. No na nič z toho nenatrafila. Cítila len akúsi hrubú tkaninu s niekoľkými švami, dokonca aj niečo ako zips. Prechádzala po tom letmým dotykom. Musela sa presvedčiť na vlastné oči, čo to je. Nedávalo jej to význam. Snažila sa otvoriť oči. Pomaly si uvedomovala, že už nie je v sne. Bola pri vedomí a snažila sa žmúriť do tmy. Avšak prudký vietor neustával, videla šmuhy svetiel pohybujúcich sa okolo seba. Opäť musela oči privrieť. Ten vietor bol neznesiteľný, začali jej slziť oči. Chcela pohnúť druhou rukou, zotrieť si ich z tváre, no nedokázala ňou hýbať. Cítila ju vedľa svojho tela a ešte čohosi. Slzy na jej tvári pribúdali. Čo sa to deje? Pýtala sa. Nemala odvahu vysloviť to nahlas. Vietor by jej slová aj tak odvial do neznáma. Snažila sa intenzívnym žmurkaním rozohnať tie protivné slzy. Potrebovala zistiť, kde je. Čo sa s ňou robí? Keď sa jej pohľad trochu vyjasnil, začala si všímať miznúce budovy okolo nej. Mihotajúce svetlá okolo nej vychádzali z pouličných lámp. Bežala. Rútila sa neuveriteľnou rýchlosťou ulicami Phoenixu. Ale nebola to ona, kto bežal. Až teraz si začala uvedomovať veci bezprostredne v jej blízkosti. Cítila čosi tvrdé pod jej chrbtom a nohami. Ktosi ju držal. Niesol. Ale prečo? Pýtala sa stále bez odpovede. Prečo by niekto bežal s ňou v náručí nočnými ulicami Phoenixu? Prečo by ju niekto unášal?
Odvážila sa zodvihnúť hlavu trochu vyššie. Jej pohľad blúdil po tmavom oblečení . Prechádzala pohľadom vyššie. Bála sa toho, čo môže zbadať, no jediné, čo videla bola čierna kapucňa. Snažila sa hlavu nakláňať v rôznych uhloch, chcela jej únoscovi vidieť do tváre. Chcela z nej vyčítať azda jeho pocity, dôvod prečo ju unáša? Akoby niečo podobné už videla. Tmavá kapucňa jej bola povedomá. Nevedela si však spomenúť odkiaľ. Bola vyčerpaná. Snažila si vyslobodiť druhú ruku zo zovretie medzi jeho a jej telom. Snažila aspoň nemotorne zamrviť. Pohnúť sa aspoň o kúsok... Ostala však paralyzovaná. Nevládala sa viac pohnúť, svetlá pomaly uhasli, jej viečka sa uzavreli. Stratila vedomie.

Nenávidel sa za to. Nechcel jej ublížiť, avšak nemal na výber. Nemohol sa zahrávať s jej zvedavosťou, či všímavosťou. Nemohla vidieť cestu, ktorou ju nesie, hoci bolo málo pravdepodobné, že by z tej rozmazanej šmuhy, ktorú jej ľudské oči zachytili niečo rozpoznala. Nemohol však riskovať. Nebol ešte pripravený na otázky.
Blížil sa k okraju mesta. Budovy redli, zelene pribúdalo. Vbehol do lesa. Vedel, kam ide. Pripadalo mu to ako jediné možné riešenie. Momentálne. Nevedel, čo bude potom. Nemal predstavu, ako sa to celé vyvinie. Vedel len to, že bude v bezpečí od okolitej civilizácie, uprostred lesov. A bude tam mať ju. Môže si ju vychutnávať do sýta. Jej vôňu. Jej blízkosť.
Zadíval sa na ochabnuté telo vo svojom náručí. Ruky voľne spustené, hlava ovisnutá. Odrazu akoby ho prepadli pochybnosti. Nevedel čo robí, strácal istotu. Jeho myšlienky na predošlý život už dávno vybledli. Nevedel, čo s ňou. Ako dlho už žil takýmto spôsobom? Lovil a vraždil ľudí. Teraz unášal...Čo by na to povedala jeho rodina? Tváre jej členov sa mu pomaly vytrácali z mysle. Oni naňho už určite zabudli. Zmenil sa. Teraz bol monštrom. Monštrom, ktoré si nezaslúži lásku a pochopenie druhých. Monštrum, ktoré pácha zlo len pre vlastné potešenie. Taký bol. Preto zahnal všetky výčitky do kúta mysle a pridal do kroku.
Spomedzi stromov začínali vystupovať mohutné sivé múry starého opusteného skladu. Poznal to tu. Trávil tu množstvo temných nocí a dlhých slnečných dní. Bolo to miesto, kde sa mohol ukryť. Bol to jeho domov.
Pristúpil k veľkým kovovým dverám, ktoré s menšími ťažkosťami otvoril. Vstúpil dnu s rozhliadol sa. Strávil tu už toľko času, no aj tak mu toto miesto pripadalo cudzie. Odrazu nevedel kam ísť, čo robiť. Priestor bol takmer prázdny, len popri stenách ležalo niekoľko drevených dosiek a pár plechových sudov. Steny boli špinavé, zafarbené rôznymi tmavými šmuhami. V hornej časti sa týčilo zopár veľkých okenných tabúl z mliečneho skla, ktorými do vnútra prúdilo svetlo. V zadnej časti sa týčilo niekoľko plechov tvoriacich akúsi stenu. Miestnosť. Pravdepodobne v minulosti slúžiacu ako provizórna kancelária. Tušil to podľa viacero nepotrebných rárohov, ktoré sa tam nachádzali, vrátanie preležaného matraca, stoličky bez operadla, menšieho stolčeka či prechodu do sociálneho zariadenia. Bol tam len raz. No i tak si to pamätal. Nepotreboval tam tráviť čas, nič z toho nevyužíval. No teraz bol presvedčený, že je to to správne miesto. Lakťom udrel do plechových dverí, ktoré sa z vrzgotom pootvorili. Dvoma krokmi prekonal drobnú miestnosť a nehybné žieňa vo svojom náručí položil na ufúľaný matrac. Stále spala. Aspoň si to nahováral. Ležala tam bez jediného pohybu s rýchlo bijúcim srdcom. V podvedomí vedela, že sa niečo deje. Niečo zlé.
Uložil jej telo do pohodlnejšej polohy, vlasy jemne rozložil okolo jej hlavy a chvíľu sa na ňu len nehybne díval. Nepatrila sem. Bola príliš krehká a čistá na tieto priestory. No jej dokonalá vôňa mu bránila akokoľvek túto situáciu zmeniť. Radosť z opojenia, ktoré mu spôsobovala, pretlačila jeho už aj tak zdevastované svedomie. Vychutnával si ju plnými dúškami. Bola tu. Bol pri nej. A ona bola celá jeho. Všetka vôňa vychádzajúca z jej pokožky, šíriaca sa tepnami každým úderom jej srdca, jej voňavé vlasy, jej hnedé oči, ktoré naňho tak uprene pozerali...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 IvušQa :-* - *Tvoje Affs* IvušQa :-* - *Tvoje Affs* | Web | 4. července 2011 v 16:23 | Reagovat

wow!!! Absolútne dokonalá kapitola :D Už sa hroozne tešíím na tretiuu :D :D

2 MUSEmaniačka MUSEmaniačka | 5. července 2011 v 9:18 | Reagovat

nie možno, ale určite sa dáš do tretej časti :-P veď ten koniec si zaslúži pokračko 8-)

3 IvušQa :-* - *Tvoje Affs* IvušQa :-* - *Tvoje Affs* | Web | 5. července 2011 v 18:13 | Reagovat

[2]: Tak to súhlasím :D :) Tretia časť musí byť na 100% :D :D

4 Izzy Mary Izzy Mary | 5. července 2011 v 19:21 | Reagovat

To je uplně úžasný :-)

5 MUSEmaniačka MUSEmaniačka | Web | 5. července 2011 v 21:30 | Reagovat

[3]: ešte aby si nesúhlasila :-D

6 Deedou Deedou | Web | 18. července 2011 v 16:23 | Reagovat

Tak tohle by bez pokračování rozhodně nešlo! takový otevřený konec, no co to má být? :D takže šup, čekáme na 3. kapitolu ;):-*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama