Sarcastic Love 15. kapitola

16. srpna 2011 v 20:00 | Gaudica-opica |  Sarcastic Love
Pred časom som spomínala, že mám prichystanú aj 15.kapitolku... V nedeľu to akosi nevyšlo, tak ju sem trtnem až teraz :D
A áno...rozpísala som sa...a už to aj skončilo :D Pekne mám celú poviedku rozplánovanú, ale keďže moj mozog momentálne zamestnávajú iné nepochopitelné veci, netuším kedy sa tu objaví ďalšia. Zajtra ráno odchádzam do raja.... Slovenského raja. Dúfam, že to celé prežijem bez ujmy na zdraví a potom sa tu opäť stretneme :D
Hauk, dohovorila som :D
Nech sa páči, v hlavných úlohách Bella a jej drahá priateľka schiza :P


15. kapitola

Po nejakej chvíli som už vstupovala do domu ako vodník, ktorého práve vyplavilo jazero. Celú tú dobu som premýšľala, ako sa mu odvďačiť. Všetky mokré veci som povešala na studený radiátor a sama som zaliezla pod horúcu sprchu. Nič dostatočne šokujúce ma nenapadalo.

Na druhý deň ráno som sa zobudila s nepríjemným pocitom, že som ja, ani moja schiza nedokázali prísť na žiadne riešenie nášho problému. Keď som vykonala potrebné hygienické úkony, zjedla pripravené hrianky a rozlúčila sa s rodičmi bozkom na čelo, mohla som konečne vyraziť. No sánka sa mi objavila až pri nohách, keď som pred domom zistila, že tá stará červená rachotina stále stojí nepojazdná pred budovou školy. Po včerajšom incidente s vodou som naň úplne zabudla. Chudátenko moje. Ale aspoň dnes nepršalo. Zatiaľ. Jediná pozitívna správa pred tým, ako som sa mohla vydať na ďalšiu päťminútovú túru do školy.
Než som však stihla zliezť všetky schody z verandy, pred našim domom sa objavilo nádherné vyleštené červené fáro. Vlastne kabriolet. No čo ma prekvapilo ešte viac, boli osoby sediace na jeho sedadlách. Nádherná zlatovláska sa tvárila nezaujato, zato usmievavá brunetka splašene mávala rukou, aby som k nim prišla.
"Ahoj." pozdravila som ich placho.
"No tak Bella, nasadaj, lebo prídeme neskoro." okríkla ma nedočkavo Alice. Jej príkazom som radšej neodporovala. Opatrne som sa posadila na biele kožené sedadlo a bála sa, aby ho moje vypraté veci nezašpinili.

"Ja...ďakujem za odvoz." ozvala som sa po chvíli jazdy.
"Neďakuj, sme ti to dlžné. Za nášho brata. Je to nehorázny blbec. Je nám obom ľúto, aké nepríjemnosti ti neustále spôsobuje. A takto máme aspoň možnosť lepšie ťa spoznať. Ozaj, toto je Rosalie, myslím, že oficiálne sa ešte nepoznáte." predstavila mi svoju sestru, ktorá sa na mňa v spätnom zrkadle usmiala. Cullenovci majú našťastie len jednu čiernu ovcu rodiny.
"Bez urážky, ale som rada že ten názor nezdieľam len ja," zasmiala som sa nad prirovnaním ich brata, hoci ja by som použila o čosi tvrdšie slová, "ale nemuseli ste si robíš starosti z mojím odvozom. Za to, že som skončila mokrá od hlavy po päty vy nemôžete." presviedčala som ich. Všimla som si, ako sa ich prekvapené pohľady na okamih stretli. Tak moment!
"Za to auto môže tiež on?" spýtala som sa pokojne. Pravdupovediac ma to už neprekvapovalo. Obe unisono prikývli.
"Rose sa ti na to pozrie." ozvala sa Alice ospravedlňujúco.
"Rose?" nechápala som. Z predného sedadla sa ozval temný smiech.
"Nepovedala by si to na mňa, však? Je to také moje malé tajomstvo. Milujem vŕtať sa v autách."
to bolo prvý krát, čo som Rosalie počula rozprávať. Zakrútila som hlavou.
"Nerobte si s tým starosti, poobede zavolám servis."
"V žiadnom prípade. Ako im chceš vysvetliť, že ti chýbajú káble od zapaľovania?" tá sa vážne vyzná. Rezignovane som mykla plecami.
"Dobre," odpovedala som, "ďakujem."

Za pár minút sme už parkovali na školskom pozemku, vedľa jeho strieborného satanáša. Bola som vďačná, že auto bolo už prázdne. Zrejme už vošli do školy a ja som tak nemusela čeliť jeho arogantnému výrazu. Ako som tak vystupovala s dverami zľahka opretými o jeho lak, dostala som diabolský nápad. Vytiahla som z vrecka nohavíc svoje kľúče a radostne ich vyhodila do vzduchu. To by som samozrejme nebola ja, keby mi necapli na zem rovno cez dieru v mojich rukách.
"Bella, ty si vážne nemehlo." zvonivo sa zasmiala Alice, ktorú som za to spražila nepríjemným výrazom.
"Mali by sme ísť, bude zvoniť." zahriakla nás Rose, keď zamykala auto. Poslúchli sme jej rozkaz a rozpŕchli sa po škole.

Moje vyučovanie začínalo ako obvykle trigonometriou. Trieda, do ktorej som vošla bola už takmer plná a z mojej lavice na mňa mával vysmiaty Emmett. S povzdychom som sa tam zvalila na svoje miesto.
"Čau Bellča." pozdravil ma ako prvý raz.
"Bella." opravila som ho znova spolu s príchodom profesora. Emmett ma opäť celú hodinu zamestnával svojimi vtipnými komentármi, nad ktorými som sa tentoraz snažila nesmiať. Ani dnes som nemala v pláne zostať po škole. Moje plány sa uberali úplne iným smerom. Chcelo to len správne načasovanie a sladká pomsta bude vykonaná. Výkladu profesora som nevenovala ani pätinu svojej mysle a snažila sa ignorovať aj Emmettove poznámky. On si mojej neprítomnosti ani nevšimol. Rozhodla som sa, že najlepší čas bude hneď po prvej hodine. Bola to najvzdialenejšia prestávka od našej spoločnej hodiny a mne by sa tak naskytol čas na núdzové riešenie, akým bol útek, ak by na túto vylomeniu prišiel skorej než na konci vyučovania a mal by tak šancu sa stretnúť s mojou maličkosťou tvárou v tvár. Po hodine som si odložila prebytočné veci do skrinky a rukou pre kontrolu siahla od vrecka. Všetko bolo na poriadku. Teraz sa už len nenápadne vytratiť.
"Tudu, tudu, tudu-tudu-tudu-tu-du-tu-dúúúú, tudududududu..."pospevovala som si znelku z ružového pantera, zakiaľ som sa plížila stredom parkoviska na miesto, kde som dnes vystupovala. Čoskoro som sa ocitla vedľa tej krásnej, vyleštenej striebornej mašinky a na okamih mi jej prišlo až ľúto. Auto za to predsa nemôže. Ozvalo sa moje svedomie. Tak už som svedomie? Radšej budem tvrdiť, že si svedomie, akoby ma mali zavrieť medzi štyri biele steny! A teraz naspäť k veci, a neotravuj! To auto si to zaslúži už len pre jeho majiteľa, ten bude trpieť! O to sa osobne postarám! Muhahahaha! Kurňa! Keby som vedela, zoberiem si aj pančuchu, ako správny zločinec. Teraz ma spoznajú na všetkých bezpečnostných kamerách. Ak by tu nejaké boli. Nasadila som si na hlavu aspoň kapucňu a vo vrecku nahmatala zväzok kľúčov. Z nich som vybrala ten najväčší a ako so zbraňou v ruke som pristúpila k jeho milovanému autíčku. Priložila som hrot k vyleštenému laku a na moment zaváhala. Zhlboka som sa nadýchla a pritlačila. Urobila som niekoľko krokov okolo celého auta, na ktorom teraz kolom dokola prekrásne svietil jeden veľký, hrubý škrkanec. Vražednú zbraň som schovala späť do vrecka a teatrálne si oprášila ruky po dobre vykonanej práci. Trošku som odstúpila, aby som sa mojej prácičke mohla lepšie prizrieť. Bola som nad mieru spokojná. A sme vyrovnaní! pomyslela som si trpko.
Olympijským behom a za pomoci všetkých svätých som dobehla na ďalšiu hodinu presne so zvonením. Zadýchaná som zapadla na svoje miesto vedľa Angely a nezabudla pri tom pozdraviť Alice, ktorá ma obdarila vševediacim úsmevom. Nie, nemôže to vedieť! Uisťovalo ma moje svedomie. Odkedy svedomie o niečom uisťuje? Už som ti to vravela, drž hubu a krok!

Keďže to bol posledný kontakt, ktorý som v to doobedie s Alice mala, prestala som tomu venovať pozornosť. Ak by aj niečo vedela, dúfala som, že by ma hneď nebonzla. Myslím, že jeho osamelá mozgová bunka príde aj sama nato, kto mu to spôsobil. Ale to ja už budem kdesi za dolami, za horami, schovaná v pevnosti zvanej moja izba. Teraz sa už len stačí tváriť nenápadne.

"Nie som nervózna, už tam budem, už tam budem, už tam budem..."opakovala som si cestou prázdnymi chodbami na obed. Moje nervové bunky potrebovali nutne dávku cukru, ale keďže som kvôli svojej nešikovnosti a vysypanej taške uprostred chodby bola posledná, pochybovala som, že sa za pultom vyskytne ešte aspoň jeden koláčik. Pred očami som videla už len pestrofarebné cukrovinky z klipu Katy Perry, preto som si vôbec nevšimla, že sa už po chodbe nepohybujem sama. Môj chrbát sa v sekunde ocitol narazený na chladnej stene a čosi mi bránilo dýchať. Hodnú chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, čo sa deje. Koho je to predlaktie natlačené na mojom hrdle a komu patria tie smaragdovozelené oči plné hnevu a zúrivosti. A je po nás! Skonštatovalo svedomie a ja som nepochybovala o tom, že Edward už o všetkom vie. Takto to nemalo dopadnúť! Už som videla tú titulku v zajtrajších novinách. Vražda uprostred bieleho dňa na Forkskej strednej škole. Mala by som tu Horatiovi zanechať nejakú stopu, aby tento hajzel zhnil do konca život aby base. Čo by tu robili vyšetrovatelia z Miami? Ako to, že ešte nikto nevymyslel 'CSI: Forks?' Toľko zločinov, čo sa tu za rok vyskytne! Až dva! Ty a vražda strieborného volva a zločin z pomsty Edwardom Cullenom.
"Už nie si taká statočná, čo? Čo mi teraz povieš?" prerušil ma z mojich úvah jeho oplzlý hlas. Chcela som mu povedať, že nič. No mojím pľúcam dochádzal kyslík, a tak som to musela predviesť názorne. Mlčala som. Rukou mi podobral bradu a donútil ma pozrieť sa mu do očí. V prítmí chodby teraz vyzerali úplne čierne.
"Teraz si si to pohnojila." prskal svojím hlasom ďalej a čoraz viac sa na mňa tlačil. Po chrbte mi prešiel mráz a v jeho očiach sa odrážal môj strach. Nie, už som absolútne nebola statočná. Triasla som sa ako osika. Svoju nohu vtesnal medzi moje stehná a mne sa pred očami odohrávalo akési Déja vu.
"To, že si rozkríkla, že mám rád oslovenie Edý, by som prehltol. To, že si o mne rozhlásila že som im... im... neschopný, to by som ešte predýchal . To, že si roztrúbila, že som na chlapov, to mi už zdvíhalo adrenalín. Ale to, že si mi zničila auto, to ma neskutočne vytočilo! To ti už tak ľahko neprejde." posledné slová mi zasyčal do ucha. Ruku zložil z môjho krku a uchopil ňou moje ruky, ktoré mi teraz držal nad hlavou. Mohla som sa konečne nadýchnuť, no moje pľúca ma neposlúchali. Dýchali plytko a zdesene. Hrudník sa mi nadvihoval v nepravidelných intervaloch a pri každom nádych som cítila jeho natlačené telo na mojom. Nosom mi prešiel zľahka po sánke a jeho ľadový dych mi ovial tvár.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Aiko Aiko | Web | 16. srpna 2011 v 20:33 | Reagovat

ružový panter, horatio, csi forks!!!! :D :D dievča ty dávaš :D :D nehorázne dobrá kapitola :D

2 Mjúzačik Mjúzačik | Web | 16. srpna 2011 v 22:15 | Reagovat

zas ten raj milovaný? :S s Pattim? xD

dobre že si sem trtla túto kapitolu :-D

3 Ronnie Ronnie | Web | 17. srpna 2011 v 9:49 | Reagovat

oh, toto bola teda kapitola :D všetko možné si tam dokázala spliesť, až som sa niekedy so smiechom čudovala :D proste super!!

4 WaclawA WaclawA | E-mail | 18. ledna 2017 v 8:54 | Reagovat

Chtěli byste zvýšit návštěvnost na fallingstars.blog.cz několikrát? Hledat v google: Masitsu's tricks

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama